Diskusia Café Európa: Kto vyčistí špinavý vzduch na Slovensku?

Vzduch znečistený priemyselnou výrobou, výfukovými plynmi, tepelnými elektrárňami, ale aj spaľovaním v domácich kotloch je závažnejším problémom, než si uvedomujeme.

Znečistenie nemusíme vidieť, no v Európskej únii spôsobuje ročne viac než 400 tisíc úmrtí a ďalšie státisíce občanov kvôli nemu trpia dýchacími potiažami a astmou.

Na Slovensku špinavý vzduch každoročne zabije približne 5600 ľudí, čo je vzhľadom na počet obyvateľov vysoké číslo. Aj preto sme sa ocitli na zozname deviatich krajín, ktoré Európska komisia chcela žalovať za znečistenie ovzdušia.

Od roku 2010 totiž v EÚ platia viaceré normy pre koncentrácie tuhých častíc, oxidov síry a oxidov dusíka, ktoré tieto krajiny nedokázali dosiahnuť ani o osem rokov neskôr.

Problémy s kvalitou vzduchu majú Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Nemecko, Maďarsko, Rumunsko, Španielsko, Česko a Slovensko. Európska komisia sa však napokon rozhodla, že posledné tri menované krajiny nebude žalovať. Prečo?

Problém máme stále

Aj keď sa nám podarilo vyhnúť sa žalobe, nemáme dôvod oslavovať. Toto rozhodnutie totiž podľa zástupcu Európskej komisie neznamená, že nemáme problém.

Ladislav Miko, vedúci zastúpenia EK na Slovensku, vysvetľuje, že je to naopak. A problém tu je veľký. Komisia však uznala, že slovenská vláda ponúkla spôsob, ako ho riešiť.

Podľa štátneho tajomníka Ministerstva životného prostredia Norberta Kurillu zavážila predovšetkým novela zákona o ovzduší, ktorá je v platnosti od prvého decembra minulého roka.

„Prináša tri nové zásadné aspekty: systém včasného varovania, vytvorenie nízkoemisných zón a zavedenie nových noriem pre stredne veľké spaľovacie zariadenia ako sú nemocnice, spaľovne.“

Včasné varovanie sa týka smogu. Keď je koncentrácia vysoká, verejnoprávne médiá sú povinné o tom verejnosť informovať. Nízkoemisné zóny sa týkajú predovšetkým väčších miest, v ktorých štát podporí autá s alternatívnymi formami pohonu, ale aj napríklad rozvoj MHD.

Kritickejšie sa na situáciu pozerajú ochranári. Podľa environmentalistu z Centra pre trvaloudržateľné alternatívy Daniela Lešinského nebol za rozhodnutím Európskej komisie nežalovať Slovensko len dobrý dojem z prijatých reforiem.

Komisia podľa neho stiahla žalobu preto, že nemala v rukách konkrétne argumenty a dáta. Slovenská monitorovacia sieť, ktorá mala tieto dáta o kvalite ovzdušia zbierať, totiž nefungovala.

„V rokoch 2015 a 2016, čo sú posledné roky, ktoré máme uzavreté, bola monitorovacia sieť vypadnutá a nemáme referenčné dáta. Čiže ani Európska komisia nevedela vyhodnotiť, či sa situácia zlepšuje, alebo zhoršuje.“

Problém s chýbajúcimi dátami priznáva i Miko. To, že na Slovensku poriadne nefungujú ani merania, je podľa neho jedna z najdlhšie sa opakujúcich výčitiek Komisie.

Ako to riešiť?

Na jednej strane síce Slovensko podľa Kurillu nespí a nečaká na to, kedy prídu postihy zo strany Únie, ale už dnes v celej veci koná a podniká konkrétne kroky.

Na druhej strane Lešinský upozorňuje, že problematika je široká a aktivita jedného ministerstva, i keď vzorná, nestačí. Spaľovanie uhlia na hornej Nitre je nielen záležitosťou životného prostredia, ale aj hospodárstva. Nízkoemisný transport spadá aj do právomocí Ministerstva dopravy. A nič sa nepohne bez aktivity Ministerstva financií.

Novela zákona o ovzduší síce už platí, no stále zostáva viacero veľkých výziev. Jednou z najväčších sú lokálne kúreniská. Teda, ako, v čom a čím kúrime v našich domácnostiach. Najhoršie znečistenie  vzduchu na Slovensku súvisí práve s prašnosťou, ktorá vzniká aj spaľovaním dreva, uhlia a odpadu v domácich kotloch.

Lešinský hovorí, že nové kotly sú 10 až 100 násobne menej emisné, než tie, ktorými množstvo Slovákov kúri dnes. Mali by sme práve do tejto oblasti presmerovať viac európskych peňazí?

V Česku fungujú projekty „zelená úsporám“, vďaka ktorým domácnosti môžu získať „kotlíkové dotácie“ ale aj príspevky na zvyšovanie energetickej efektívnosti, pretože najekologickejšia energia je tá, ktorú nespotrebujeme.

Ladislav Miko, ktorý bol počas Fischerovej vlády v Česku ministrom životného prostredia si spomína, že projekty sprevádzal istý odpor verejnosti. Nové kotly totiž neumožnia človeku spaľovať v nich nič, čo do nich nepatrí. „Čo mi má kto hovoriť, čo môžem spaľovať vo svojej peci?“

Zmena, jednak ekonomická úspora, ale aj zlepšenie životného prostredia, je však nespochybniteľná. Nevyhnutná je pre ňu ale aj ochota samotných ľudí zmeniť niečo na vlastnom správaní. Nehovoriac o verejnom tlaku na vládu, aby so situáciou niečo robila.

To, že spoločnosť u nás 10 rokov vôbec neriešila znečistené ovzdušie napriek tomu, že je jedno z najhorších v Európe, bohužiaľ vypovedá mnohé o našom vzťahu k prírode, ale aj vlastnému zdraviu.