Diskusia Café Európa: Na Slovensku po bruselsky – ovládne nás EÚ?

Slováci sú stále pomerne eurooptimistickí. Podľa prieskumu agentúry Focus z apríla 2018 celkovo tri štvrtiny (74,7%) našich občanov súhlasí s členstvom Slovenska v Európskej únii.

Napriek tomu, aj euroskepticizmus má v našej spoločnosti svoje pevné miesto. Výsledky posledného Eurobarometra hovoria, že Úniu vníma celkovo pozitívne iba 38% Sloveniek a Slovákov, neutrálne 43% a negatívne 17%.

Ako vnímajú odborníci a ľudia, ktorý sa európskej politike venujú, narastajúcu skepsu Slovákov voči EÚ? Z čoho pramení? Je oprávnená? Ovládne nás Európska únia?

Pavol Baboš: Rozhodovanie v Bruseli nie je diktát

Podľa politológa Pavla Baboša z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ktorý spolu s kolegami viedol niekoľko veľkých výskumov na tému euroskepticizmu, musíme najprv odlíšiť jeho dva druhy.

Prvou skupinou sú takzvaní mäkkí euroskeptici. Títo nepožadujú rozpustenie EÚ ani odchod svojej krajiny z nej. Kritizujú ale konkrétne európske politiky, alebo spôsob, akým EÚ funguje a požadujú reformy. Táto skupina môže byť aj konštruktívna a jej požiadavky legitímne.

Druhou skupinou sú tvrdí euroskeptici, ktorí považujú EÚ za zlý projekt, ktorý treba úplne zrušiť. Ich požiadavky však často stoja na nepravdách a neporozumení. Napríklad na mýtoch o diktáte Bruselu.

Podľa Baboša sa rozhodovanie v EÚ nedá považovať za diktát „tak ako sa za diktát nedá považovať to, keď národný parlament schváli nejaký zákon v Bratislave a volič v Snine nevolil tie strany, ktoré ho schválili.“

V EÚ rozhodnutia prijíma taktiež parlament, v ktorom sedia aj slovenskí poslanci z rôznych strán a ktorých si sami volíme, a Rada EÚ, ktorej sme dokonca pol roka predsedali. V drvivej väčšine prípadov Rada rozhodnutia prijíma konsenzom – hľadá také riešenia, s ktorými budú súhlasiť všetky štáty.

Rozhodnutia EÚ majú navyše často odporúčací charakter a o tom, do akých konkrétnych zákonov sa pretavia, musí rozhodnúť v každom štáte jeho vlastná vláda a parlament.

Ladislav Miko: Uvedomme si, čo naozaj robí Brusel

Podľa vedúceho Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Ladislava Mika by sme si mali v prvom rade uvedomiť, čo naozaj robí Brusel a čo, naopak, národné štáty.

„Veľmi často sa Bruselu pripisujú opatrenia, ktoré si schválili národné vlády.“

Platí podľa neho „zlaté bruselské pravidlo“, že všetko, čo sa podarí, to sme spravili my a naopak za všetko, čo sa ľuďom nepáči, môže EÚ.

Takéto správanie je však nebezpečné. Úniu občania často kritizujú neprávom. Konštruktívna kritika, ktorú niekedy naozaj potrebujeme, sa tak môže stratiť. Národným politikom sa naopak môžu ľahšie prepiecť veci, za ktoré môžu iba oni. Takáto komunikácia oslabuje demokratické princípy politickej zodpovednosti v členských štátoch aj v Únii.

Miroslav Wlachovský: Pobyt vo Veľkej Británii zo mňa urobil eurooptimistu

Miroslav Wlachovský je skúsený diplomat. Dnes vedie Oddelenie strategickej komunikácie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, predtým bol našim veľvyslancom v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska.

Práve táto krajina je najlepším príkladom toho, k čomu môže nekonštruktívna kritika dospieť. V júni 2016 sa ostrovný štát v referende rozhodol z EÚ vystúpiť. Ako však ukazujú prebiehajúce rokovania, brexit je omnoho zložitejší, než si jeho propagátori predstavovali a krajine už teraz škodí.

Miroslav Wlachovský hovorí, že paradoxne pobyt v tejto mimoriadne skeptickej krajine z neho urobil eurooptimistu. „Išiel som do Británie ako eurorealista, možno trochu skeptik.“ Priamo na mieste si však všimol práve to, že tvrdá kritika EÚ a požiadavky na brexit sú často postavené na skreslených a nepravdivých informáciách.

Svoju úlohu si musia plniť aj médiá. V Spojenom kráľovstve podľa neho zlyhali. „V stánku s novinami som snáď nikdy nevidel titulky, ktoré by neboli veľmi anti-EÚ zamerané.“

Kateřina Eliášová: Dôvody euroskepticizmu sú v Českej a Slovenskej republike rovnaké

Kateřina Eliášová je česká novinárka, ktorá sa spravodajstvu aj o Európskej únii venuje už roky. Česká republika je pre nás zaujímavou krajinou pre porovnanie, kvôli historickej a kultúrnej blízkosti našich štátov.

V Česku je euroskepticizmus, v oboch jeho formách, ešte rozšírenejší než u nás. Podľa Eliášovej má však rovnaké príčiny. „V prvom rade je to nedostatok informácií“, ktorý vedie práve k tomu, že ľudia si názor utvoria na základe nezmyslov a hoaxov o zakrivení uhoriek. Ale aj k tomu, že veria na „diktát Bruselu“, pretože nevedia, ako sa v EÚ naozaj rozhoduje.

„V druhom rade je to strach z niečoho neznámeho.“ Migračná kríza mimoriadne prehĺbila skepsu voči EÚ nielen v Čechách. Následná reakcia Únie je nešťastným príkladom práve takého rozhodnutia, ktoré štáty v Rade EÚ neprijali konsenzom, ale kvóty na prerozdelenie žiadateľov o azyl pretlačili napriek nesúhlasu niekoľkých štátov.

To posilnilo skeptické postoje politikov stredoeurópskych štátov, ktorí ale tiež zlyhali v komunikácii tohto rozhodnutia. I keď sme s ním nesúhlasili, bolo prijaté na základe platných pravidiel a nebol dôvod na šírenie paniky a klamstiev.

Všetci rečníci sa zhodli, že Európska únia nás neovládne. Naopak, my ovládame ju. Pokiaľ s niečím v Únii nesúhlasíme, máme možnosť a právo to kritizovať a aj zmeniť. Práve to, že môžeme kritizovať a nehrozí nám basa, pretože žijeme v slobodnej a demokratickej spoločnosti, je jej najväčšie plus.