Diskusia Café Európa: Potrebujeme európsku armádu?

Aj keď dnes sa nám to môže zdať ako mimoriadne ambiciózny nápad, európska armáda sa takmer stala skutočnosťou už v 50-tych rokoch. V roku 1952 sa šesť zakladajúcich štátov Európskeho spoločenstva uhlia a ocele dohodlo na zmluve o Európskom obrannom spoločenstve, podľa ktorej mala vzniknúť skutočná európska armáda. Túto zmluvu ratifikovali všetky krajiny okrem Francúzska, čo znamenalo jej odmietnutie. Garantom európskej obrany sa tak na dlhé desaťročia stalo NATO.

V roku 2018 o potrebe hlbšej európskej spolupráce v oblasti obrany hovoril predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Francúzsky prezident Emmanuel Macron hovoril doslova o európskej armáde. Počas svojho vystúpenia v Európskom parlamente na jeseň 2018 sa k nemu pridala nemecká kancelárka Angela Merkelová.

Prečo teraz?

Prečo sa táto téma opäť otvára práve teraz? Ako jedno z prvých vysvetlení sa automaticky ponúka osobnosť amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý nie je fanúšikom Európskej únie. Dlhodobo európske krajiny kritizuje za to, že do spoločnej obrany NATO neinvestujú toľko, koľko by mali.

Je ale aj veľkým fanúšikom brexitu, po referende britským občanom gratuloval k odchodu z EÚ cez Twitter. Veľká Británia je pritom jedným z vojensky najmocnejších členov EÚ.

Štátny tajomník Ministerstva obrany SR Róbert Ondrejcsák si však nemyslí, že keby nebolo Trumpa, nehovorili by sme viac o potrebe posilňovať spoločnú obranu v EÚ. Kritika spoza oceánu, že krajiny EÚ, ktoré sú aj súčasťou NATO, nedodržiavajú zásadu investovať aspoň 2% svojho HDP do obrany, nie je ničím novým.

Súhlasí s ním aj analytička a editorka EURACTIV Slovensko Lucia Yar, podľa ktorej sú tu najmä nové hrozby, na ktoré potrebujeme efektívne odpovedať. „Naša spoločná obrana je veľmi roztrúsená“ hovorí. To nielen znižuje našu schopnosť na tieto nové hrozby odpovedať, ale aj stojí zbytočne veľa peňazí.

Spolupráca znamená aj šetrenie. „Analytici hovoria o sumách 25 až 100 miliárd EUR, ktoré sa každoročne extra vydajú na obranu v EÚ,“ oproti ideálnemu stavu, kedy by sme naše aktivity efektívne koordinovali.

Je to reálne?

Európska armáda, už aj ako teoretický koncept, má však nielen zjavné výhody, ale aj veľmi očividné nedostatky. Tým hneď prvým je to, v akom by bola postavení voči NATO.

Nie všetky krajiny EÚ sú totiž aj členmi NATO. Podľa Ondrejcsáka to však nie je až taký problém, pretože aj tieto krajiny sa dnes podieľajú na spoločnej obrane EÚ. „Neutralita v tradičnom slova zmysle už dnes nefunguje,“ a to ani v prípade Rakúska či Fínska.

Podľa Ondrejcsáka by prípadná armáda EÚ musela byť komplementárnou k NATO, ktorého úlohou je „nájsť najnižšieho spoločného menovateľa“. Teda to, na čom sa zhodnú všetci členovia aliancie, ako na hlavnom riziku.

Riziká totiž vnímame rôzne. My nevnímame tak intenzívne riziká spojené s destabilizáciou subsaharskej Afriky, krajiny na európskom juhu zas menej intenzívne vnímajú hrozby súvisiace s Putinovou neoimperiálnou politikou.

Spoločná armáda EÚ by však mala aj ďalšie praktické problémy. Napríklad, kto by jej velil? A v akom jazyku? Ako by sa rozhodovalo o tom, kedy ju použiť? Ako upozorňuje Lucia Yar, už dnes má EÚ systém európskych bojových skupín (takzvané „EU Battle Groups“), avšak na ich prípadnom nasadení sa musia zhodnúť všetky členské štáty EÚ. To je pre vojenské použitie príliš zdĺhavý proces a preto ani zatiaľ neboli nikdy naozaj nasadené.

PESCO – prvý krok?

Pokiaľ by naozaj mala vzniknúť „Armáda Európskej únie“, nestalo by sa tak z noci na deň. Všetky veľké projekty EÚ vznikajú postupne. A spolupráca v oblasti obrany sa v posledných rokoch rozširuje, najmä pre nové výzvy od kybernetických útokov po terorizmus.

Veľkým krokov vpred je najmä zriadenie Stálej štruktúrovanej spolupráce v oblasti obrany, známej pod skratkou PESCO. Róbert Ondrejcsák vysvetľuje, že má dve dimenzie: politickú a vojenskú.

Politickú dimenzia preto, lebo okrem eurozóny práve táto spolupráca predstavuje integračné jadro EÚ. „Z môjho pohľadu oveľa dôležitejšou dimenziou je praktický prínos pre rozvoj spôsobilostí a riešenie konkrétnych problémov,“ hovorí však Ondrejcsák.

Súhlasí s ním aj Lucia Yar, ktorá dodáva, že vďaka PESCO vzniklo už 34 konkrétnych projektov. Slovensko spolu s Talianskom vedie napríklad projekt koordinácie európskeho delostrelectva EuroArtillery.

To, či PESCO časom povedie k vytvoreniu spoločnej armády EÚ, sa však stále povedať nedá. Je to však určite krok k posilneniu spolupráce v oblasti, kde je ktorýkoľvek štát sám a bez spojencov bezradný.