DIskusia Café Európa: Prečo neveríme novinárom?

„Kedy, ak nie po brutálnej poprave novinára, je čas hovoriť o atmosfére?“ napísala vo svojom komentári šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová. Mala na mysli atmosféru v spoločnosti, ktorá je negatívne naladená voči novinárom.

Prečo sa niekto rozhodol zavraždiť investigatívneho novinára Jána Kuciaka spolu s jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou? Motív vrážd zatiaľ nepoznáme. V spoločnosti však zúfalo málo ľudí verí tomu, že sa ho aj dozvieme.

Práve preto je ten správny čas hovoriť o tom, akú dôležitú spoločenskú úlohu zohrávajú práve investigatívni novinári. Oni sú totiž schopní často odhaliť a poukázať na veci, ktoré príslušné orgány nie sú schopné alebo ochotné vidieť.

Ovzdušie nedôvery

Po udalostiach posledných dní sa zdá, že sa zomkla nielen novinárska obec, ale i celá spoločnosť. Od pondelka spontánne vznikajú podujatia, na ktorých si ľudia pripomínajú pamiatku zavraždených a žiadajú vyšetrenie i vyvodenie politickej zodpovednosti.

No nezakrývajme si oči pred tým, že mnohí ľudia majú k novinárom dlhodobo iný postoj. „Kým v minulosti bola novinárčina považovaná za prestížnu vec, dnes je to v očiach mnohých tak, že ‘ste zapredaní, aj tak idete proti vláde, všetko čo napíšete má nejaký účel’.“ hovorí vedúci zahraničného spravodajstva SME Matúš Krčmárik.

Dôsledky nedôvery v tradičné médiá sú ďalekosiahle. Pokiaľ klesá dôvera v skutočné médiá, ktoré si ctia zásady novinárskej etiky, informácie si overujú – platí zásada, že každé tvrdenie by malo byť podložené aspoň dvoma nezávislými zdrojmi – vytvára sa priestor pre rôzne alternatívne „médiá“, ktoré spoločnosti a demokracii škodia.

Ak ľudia neveria práci novinárov, znižuje sa aj tlak na vyšetrenia káuz, na ktoré upozorňujú. Polícia s novinármi nespolupracuje. Existuje jasnejší dôkaz tohto tvrdenia ako fakt, že zavraždený Ján Kuciak podal 7. septembra 2017 trestné oznámenie za vyhrážanie sa a do jeho smrti nemal tento prípad ani len konkrétneho vyšetrovateľa?

Skúsenosti novinárov s políciou sú skôr negatívne. Polícia často namiesto vyšetrovania káuz, na ktoré investigatívci upozornia, strávi množstvo času a energie vypočúvaním samotných novinárov, na ktorých osoby označené v ich článkoch podávajú žaloby za ohováranie.

Investigatívna žurnalistika má pritom nezastupiteľnú úlohu ako strážca poriadku a demokracie, pretože novinári majú pri objasňovaní a preverovaní káuz voľnejšie ruky než vyšetrovatelia.

Polícia a prokuratúra, ktoré s novinármi nespolupracujú, predstavujú najmä premárnenú príležitosť pre štát.

Kto za to môže?

Negatívna nálada, v ktorej novinári na Slovensku musia pracovať, ku smrti Jána Kuciaka priamo neprispela. To však neznamená, že nie je nebezpečná. Krčmárik si vie predstaviť situáciu, v ktorej by nahnevaný občan – volič politika, ktorý často na novinárov slovne útoční – prehnal svoju reakciu a na novinára by zaútočil aj fyzicky.

Prvým a najjasnejším vinníkom tejto napätej atmosféry sú samotní politici, ktorí na médiá útočia a znevažujú ich prácu, pretože nezvládajú kritiku.

Podľa Miroslavy Kernovej, ktorá vedie portál omédiách.com, „je všeobecne známe, že premiér nemá rád novinárov“. Veľa politikov nemá rado novinárov, pretože kontrolujú ich prácu, no snažia sa s nimi mať slušný vzťah.

Premiér Fico je v tomto podľa Kernovej iný, útočí na novinárov a degraduje ich prácu. Paradoxne sa pri tom zameriava práve na seriózne médiá. Na tlačových besedách odpovedá na otázky bulváru, no SME, Denník N či .týždeň ignoruje.

„Nazýva slušných novinárov záchodovými pavúkmi alebo špinavými prostitútkami“ čím podľa Kernovej priamo vytvára nevraživosť voči novinárskemu povolaniu.

Bez viny však nie je ani opozícia. Ak médiá píšu negatívne o lídrovi najsilnejšej opozičnej strany, tiež to podľa Krčmárika berie osobne spôsobom, že „tento denník si naňho určite zasadol“.

To všetko znižuje dôveryhodnosť novinárov v očiach verejnosti.

Ohrozená dôveryhodnosť médií

Kernová uznáva, že i samotní novinári nie sú niekedy bez viny a prekračujú hranice. To je ale skôr doménou bulváru, s ktorým paradoxne politici nemajú problém a radi ho využívajú pre komunikáciu s voličmi.

Častou výčitkou verejnosti voči médiám však býva, že sú neobjektívne a slúžia ich vlastníckym štruktúram. Veľkou hrozbou pre nezávislosť médií je skupovanie mediálnych domov vplyvnými finančnými skupinami (negatívnym príkladom toho, kam to môže zájsť, je pre nás Česko), ale aj politické ovládnutie verejnoprávnych médií (s čím máme vlastnú skúsenosť a dnes to vidíme u našich južných susedov).

Podľa Kernovej slobodu a nezávislosť niektorých slovenských novinárov môže skutočne ohrozovať finančná situácia vydavateľstiev. Do viacerých sa dostali silné finančné skupiny. U niektorých, napríklad Plus 1 deň a Plus 7 dní, vidí témy, ktorými nepriamo promujú Pentu a ich výstupy by sa dali označiť za skrytú reklamu.

Čitateľ tieto veci vníma. Znižujú dôveryhodnosť médií napriek tomu, že niektorým, napríklad týždenníku TREND či SME, kde má Penta 40% vlastníctvo, sa darí zachovať si nezávislosť a uverejňujú aj reportáže kritické k finančným skupinám.

Druhou stranou mince sú verejnoprávne médiá. Podľa redaktora RTVS Michala Katušku čísla za posledné roky hovoria, že verejnosť čoraz viac vníma dôležitosť verejnoprávnych inštitúcií.

Sledovanosť i dôveryhodnosť RTVS v posledných rokoch stúpajú.

Verejnoprávne médiá a ich nezávislosť síce nemôže ohrozovať kapitál finančných skupín, no zároveň sú o to citlivejšie na politické tlaky.

Podľa Kernovej sa počas minulej aj súčasnej vlády podarilo politikom získať v RTVS a TASR istý vplyv. Príkladom bolo promovanie SNS v Tlačovej agentúre pred poslednými parlamentnými voľbami.

Ďalším príkladom je voľba Jaroslava Rezníka za generálneho riaditeľa Rádia a televízie SR jeho prvý vážny krok - zrušenie jedinej investigatívnej relácie, ktorou boli Reportéri.

Stačilo!

Reportéri bez hraníc každoročne zverejňujú Index slobody tlače – rebríček, ktorý hodnotí mediálnu slobodu v krajinách sveta.

Prihliada pritom na mediálnu pluralitu, nezávislosť, prostredie a autocenzúru, legislatívny rámec, transparentnosť, podpornú infraštruktúru a nakoniec prípady násilia voči novinárom.

Slovensko si v tomto rebríčku väčšinou vedie pomerne dobre. V minuloročnom (2017) sme sa celosvetovo síce prepadli o 5 priečok, no stále sme na 17. mieste. Pred všetkými našimi susedmi okrem Rakúska, pred viacerými západnými krajinami ako Kanada, USA, či Veľká Británia.

Napriek tomu, práve u nás sa stalo to, že investigatívny novinár prišiel o život, s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti so svojou prácou.

Istým spôsobom je to logické. Iba kvalitná a fungujúca žurnalistika dokáže odkryť škandály tak závažné, že predstavujú pre samotných novinárov ohrozenie.

O to viac by sme si mali ich prácu vážiť a požadovať aj od politickej elity zodpovednejší, korektný prístup. To, že je neprípustné, aby zvolení reprezentanti na základe osobných antipatií ignorovali seriózne médiá a vulgárne na ne útočili, platilo aj dodnes. No odteraz je nepredstaviteľné, aby sme to naďalej ticho tolerovali.