ZSSR aj po 30 rokoch nostalgicky rezonuje v mysliach obyvateľov krajín regiónu a najmä Ruska. Dokázali si republiky bývalého zoskupenia obhájiť slobodu, ktorú si vybojovali? Kam dnes tieto krajiny pri hľadaní vlastnej identity smerujú? Aké je mocenské rozdelenie síl? Koho na svoju stranu stiahlo Rusko a akú pozíciu v regióne má Čína či Západ?
Moderátor Andrej Matišák uvádza diskusiu so slovami, že súčasný ruský prezident vníma rozpad Sovietskeho zväzu ako najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Je to skutočne tak?
Začiatok konca
Rok 1991 sa do histórie zapísal ako rok konca ZSSR. Tejto udalosti predchádzali rôzne faktory. Podľa Alexandra Dulebu, analytika SFPA a pedagóga na Inštitúte politológie Prešovskej univerzity v Prešove, môžeme za hlavné príčiny rozpadu Sovietskeho zväzu označiť predovšetkým ekonomické zlyhanie, neefektívnosť a nezvládnutý proces následných reforiem. Aj vďaka podpísaným dohodám o exporte zemného plynu zo 70. rokov síce príjmy rástli, no súčasne upadali ukazovatele v iných sektoroch ekonomiky, čo viedlo k potrebe revitalizácie neudržateľného systému. Michail Gorbačov, ktorý na čelo zoskupenia nastúpil v roku 1985, mal preto, ako nový líder, napomôcť degradujúcej ekonomike reformnou politikou prestavby a otvorenosti (známej ako perestrojka a glasnosť, pozn. red.). Zároveň sa v druhej polovici 80. rokov najmä na Pobaltí formovali silné národné hnutia a hlasy volajúce po nezávislosti zneli aj z ostatných krajín ZSSR. Reformy však neboli zavádzané efektívne. Alexander Duleba ďalej konštatuje, že „toto všetko rozkolísalo politickú stabilitu a autokratický režim, aký sme poznali ešte za Brežneva“, čo nakoniec vyústilo do puču v auguste 1991. Vtedy skupina konzervatívnej časti komunistickej strany zosadila Gorbačova a uväznila ho na Kryme. Aj napriek tomu, že pokus o štátny prevrat nakoniec vďaka zásahu generála Gromova skončil neúspešne, pobaltské krajiny túto nestabilitu využili a vyhlásili nezávislosť. Ako uzatvára Alexander Duleba, 8.decembra 1991 sa v Bielovežskom pralese stretli prezidenti Ruska, Bieloruska a Ukrajiny následne dohodli, že Sovietsky zväz ako geopolitická jednotka prestáva existovať, čo bolo potvrdené prijatím deklarácie. Ten istý rok bol 26. decembra ZSSR oficiálne rozpustený a nástupníckym štátom sa stala Ruská federácia.
Kľúčový moment po rozpade ZSSR
Nadchádzajúce obdobie 90. rokov možno označiť ako chaotické. Podľa Alexandra Dulebu bola problémom práve divoká privatizácia. „Jeľcinova vláda chcela robiť reálne reformy, vstúpiť do NATO a Európskej únie a integrovať sa do západných štruktúr,“ pokračuje Alexander Duleba. Náhle reformy sa však nestretli s pochopením, čo na jeseň roku 1993 vyústilo do malej občianskej vojny (známej ako Ruská ústavná kríza, pozn. red.). S pomocou generála Gromova, ktorý už druhýkrát zásadne ovplyvnil dejiny, sa napokon Jeľcinovi podarilo prevrat potlačiť. Tiež si treba uvedomiť, že Jeľcin zakázal 26 politických strán, čím zároveň odstavil akúkoľvek opozíciu od ľavice až po nacionalistov. V decembrových parlamentných voľbách toho istého roku sa už objavili nové politické strany a „následne bola prijatá Ruská ústava platná dodnes, ktorá dáva prezidentovi právo prijímať dekréty,“ objasňuje Alexander Duleba politický systém, kde prezident je zdroj legislatívy a parlament zohráva len marginálnu úlohu. Tento centralistický autokratický model si potom adaptovali aj iné postsovietske krajiny ako napríklad Gruzínsko či Azerbajdžan, s výnimkou pobaltských krajín a Moldavska. Po roku 1993 už, ako Alexander Duleba pokračuje, svet prestal čakať na ďalší vývoj ZSSR po svojom rozpade, pretože na Západe, ktorý funguje na princípe parlamentnej demokracie, nemôže prezident zastupovať zákon.
Rusko vs. Čína – dve svetové veľmoci
Najviac pozornosti podľa Mateja Šimalčíka, riaditeľa Stredoeurópskeho inštitútu ázijských štúdií (CEIAS), logicky venujeme krajinám, ktoré sú k nám geograficky bližšie. V stredoázijských postsovietskych štátoch, ako napríklad v Uzbekistane či Tadžikistane, však, s výnimkou Kirgizska, neprebehol žiadny proces demokratickej tranzície. „V dôsledku rozpadu ZSSR a následnej emancipácie týchto krajín, vzniklo akési geopolitické vákuum, ktoré začala postupne zapĺňať Čína,“ vysvetľuje Matej Šimalčík. Rovnako poukazuje aj na zaujímavú dynamiku Peking – Moskva. Identický pohľad oboch veľmocí na ľudské práva a demokratizáciu sa síce prejavuje pri hlasovaní v Bezpečnostnej rade OSN, čo môže byť vnímané ako istý druh spoločenstva, no ich geopolitické záujmy sa líšia. Čína, ktorej mocenský potenciál je dnes ďaleko väčší než ten ruský, odmieta formálnu alianciu. Na druhej strane však Čína, podľa Mateja Šimalčíka, nezasahuje do krajín ako Bielorusko, Ukrajina či Moldavsko, kde má Rusko tradičnú sféru vplyvu a svoje záujmy, nakoľko sa cielene vyhýba otvoreným konfliktom s ním. Rovnako by podľa neho Čína nereagovala ani v prípade opätovnej ruskej invázie na Ukrajinu, pretože ako uvádza: „Čína sa nevyjadruje k teritoriálnym konfliktom, keďže sama nechce, aby iné krajiny nezasahovali do jej vnútorných záležitostí.“ Preto tak v prípade týchto dvoch veľmocí môžeme hovoriť skôr o partnerstve z rozumu, uzatvára Matej Šimalčík.
Čínsky model v postsovietskych krajinách v Európe
„Čína sa aj za pomoci Ruska snaží dlhodobo pretláčať naratív, že ľudské práva nie sú univerzálne hodnoty, ale národné špecifiká a každá krajina si ich má interpretovať podľa vlastného kontextu,“ vysvetľuje Matej Šimalčík. To je vyslovene v rozpore so všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ktorá je postavená na univerzalizme. Preto by ich mal mať každý človek rovnaké. Podľa neho „čínsky režim chápe, že demokracia je aspoň v tej abstraktnej rovine žiaduca a aby dokázala presadzovať autoritársky model vládnutia, potrebuje ho zarámcovať do demokratických mantinelov.“ Zároveň však dodáva, že Číne sa tento model darí úspešne exportovať aj do sveta, čo číslami potvrdzuje aj Katarína Klingová, výskumná pracovníčka v GLOBSEC. Podľa jej tvrdení až štvrtina obyvateľov v Rumunsku a Bulharsku vníma režim Číny ako potenciálnu náhradu súčasného demokratického systému. Tento model kombinujúci autoritatívny režim a ekonomický rozvoj, ale Alexander Duleba nevníma ako aplikovateľný v podmienkach východnej Európy. Celá modernizácia u nás totiž prebehla práve vďaka zavedeniu určitých reforiem, trhovej ekonomike, demokratickým inštitúciám i vďaka tomu, že tvoríme súčasť veľkého trhu, vymenúva dôvody Alexander Duleba. Ako ďalší problém možného neúspešného zavedenia čínskeho modelu v Európe, vidí v miere korupcie, ktorá je v postsovietskych krajinách stále akýmsi spojivom režimov.
Súčasná popularita Ruska
Katarína Klingová prieskumami verejnej mienky potvrdzuje dlhodobo stabilnú prepojenosť Ruska a Slovenska. Až 40 % Slovákov sa len nedávno vyjadrilo, že bol ich život pred rokom 1989 lepší a Nežnú revolúciu spolu s nástupom demokracie posudzujú skôr negatívne. Možno za tým hľadať najmä spomienkový optimizmus. Podľa nej „v marci 2021 označilo Rusko ako nášho druhého najstrategickejšieho partnera až 47 % Slovákov“. Ameriku takto vníma oveľa menej občanov. Uvádza tiež, že „55 % Slovákov vidí Vladimíra Putina ako jedného z najdôveryhodnejších politikov a mnohí naňho nazerajú ako na lídra ochraňujúceho tradičné hodnoty, ktorý predstavuje stabilitu“. Za podobnými názormi netreba podľa Kataríny Klingovej hľadať len spoločnú históriu, ale tiež šikovnosť Kremľa projektovať dobrý imidž a šíriť propagandu prostredníctvom dezinformácií. Pozitívny pohľad na Rusko u nás vychádza aj zo silného panslavizmu, čo potvrdzuje tvrdením, že „až 78 % Slovákov si podľa prieskumu myslí, že Rusi a Slováci sú bratské národy“. V posledných rokoch taktiež stúpa aj potreba silného autoritatívneho vodcu, čo zase vyplýva z chaosu a nestability súvisiacimi s pandémiou. A to aj za cenu straty slobody a základných ľudských práv, ktoré pre nás vybojovali naši otcovia či starí otcovia, hodnotí Katarína Klingová. Idealizovanie Ruska a jeho stotožňovanie so Sovietskym zväzom potvrdzuje i Alexander Duleba. Podľa neho však netreba zabúdať na fakt, že ZSSR netvorilo len Rusko, ale 15 republík, pričom srdce Sovietskeho zväzu bilo práve v Ukrajine. „Akékoľvek snahy o reintegráciu sovietskeho priestoru bez Ukrajiny ako hospodárskeho jadra a železného pilieru“, sú podľa Vladimíra Dulebu nenaplniteľné. Aj to sú dôvody neutíchajúcej snahy o jej inváziu. Popularitu Ruska u nás by však pravdepodobne neovplyvnili ani jeho opätovné snahy o okupáciu Ukrajiny, uzatvára výskumná pracovníčka v GLOBSEC, Katarína Klingová.
Kam kráča Rusko?
Alexander Duleba je presvedčený, že Rusko je európska krajina, ktorá by mala byť súčasťou európskeho projektu. Zároveň dodáva, že „minimálne východoeurópske postsovietske krajiny nemajú inú možnosť modernizácie, ako ísť európskou cestou, nakoľko nemajú komfort vo forme surovín ako Rusko a žijú skôr z energie ľudskej práce“. Nachádzanie cesty integrácie Ruska do nášho projektu, vníma pozitívne aj Matej Šimalčík. To však, podľa Kataríny Klingovej, nebude možné bez efektívneho komunikovania európskych demokratických hodnôt smerom dovnútra Ruska, a teda obyčajným občanom, ktorým k dezinformačným teóriám často chýba vyvážené spektrum informácií.
Podrobnosti
- Dátum uverejnenia
- 15. decembra 2021
- Autor/autorka
- Zastúpenie na Slovensku