Diskusia Café Európa: Hrozí Európe ďalšia migračná kríza?

Západ už mesiace obviňuje autoritársky režim Alexandra Lukašenka, že ako odvetu za uvalené sankcie posiela migrantov cez Poľsko do Európskej únie. V okolí hraníc tak v mrazivých teplotách uviazli tisíce zúfalých ľudí v obkolesení ozbrojených zložiek oboch krajín. Ako na eskaláciu napätia zareaguje medzinárodné spoločenstvo?

Hranice, ktoré rozdeľujú Európu

Situácia na hraniciach EÚ priťahuje obrovskú pozornosť médií. Napriek tomu k nám prúdi len veľmi obmedzené množstvo informácií, čo pohľad na danú problematiku skresľuje a znemožňuje zaujať adekvátny postoj či poskytnúť pomoc. Jedno je však isté, situácia je viac než kritická. Daniel Kaba, výkonný tajomník Ambrela – Platforma rozvojových organizácií, popisuje, že v lesoch na pohraničí Bieloruska a Poľska uviazli v zime a bez prístupu k jedlu celé rodiny s deťmi. „Na jednej strane sú ozbrojené zložky, ktoré im bránia v návrate späť do Bieloruska a na druhej stoja poľské sily znemožňujúce vstup do EÚ,“ vysvetľuje Daniel Kaba. Územie, kde sa ľudia v núdzi nachádzajú, je zároveň chránenou oblasťou s hustým lesom bez vyšliapaných chodníčkov, čo podľa Mariána Cehelníka, koordinátora humanitárnej pomoci neziskovej organizácie Človek v ohrození, celú situáciu ešte viac komplikuje. Tiež dodáva, že „na prechod je náročná aj široká hraničná rieka, v ktorej už niektorí z utečencov zahynuli“.

Obete a vinníci

Ako uvádza Zuzana Vatráľová, vedúca úradu Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) na Slovensku, ľudia, ktorí na hraniciach uviazli, sú s najväčšou pravdepodobnosťou legitímni žiadatelia o azyl pochádzajúci zo Sýrie, ale i Afganistanu, Iránu a krajín Blízkeho východu. Presné štatistiky však nemáme. Do Bieloruska sa ale leteckými spoločnosťami dostali legálnou cestou, pretože im v krajine pôvodu boli príslušnými orgánmi vydané víza. Utečenci po prílete do Európy následne žiadali o medzinárodnú ochranu a azyl alebo sa začali presúvať k litovskej či poľskej hranici s cieľom vstúpiť do EÚ. „Ukazuje sa, že Bielorusko za posledné obdobie vydalo zvýšený počet víz“, pokračuje Zuzana Vatráľová, pričom nemožno potvrdiť, ale ani vyvrátiť, či bol migrantom ľahký presun do EÚ vopred prisľúbený. Podľa Mariána Cehelníka však nemožno vylúčiť, že je tento koridor do Európy cielene organizovaný.

Je migračná kríza hybridnou vojnou?

„S podobnými prípadmi sme sa v kontexte migrácie stretli na území štátov susediacich s EÚ aj v minulosti“, uvádza Daniel Kaba. Tento je ale špecifický nielen pravdepodobným zámerom zo strany určitých štátov, no najmä znemožnením prístupu humanitárnej pomoci, čo je podľa Mariána Cehelníka bezprecedentné a doteraz sme nič podobné nesledovali. Ako dopĺňa Zuzana Vatráľová, o postavení utečencov hovorí Ženevská konvencia z roku 1951, ktorá jasne uvádza, že „človek v núdzi, má dostať aspoň šancu požiadať o medzinárodnú ochranu. Ak tak urobí, daná krajina sa ňou musí zaoberať“. Existujú na to presné postupy a krajiny z oboch strán hranice ich majú zavedené. Všetko však nasvedčuje tomu, že tie neboli dodržiavané a ľudia doposiaľ nedostali žiadnu možnosť požiadať o azyl. Aj to je podľa Daniela Kabu ďalší z dôkazov, že v tomto prípade nejde o prirodzený migračný tok. Je však otázne, nakoľko takéto aktivity Bieloruska súvisia s predchádzajúcim zavádzaním sankcií zo strany EÚ ako reakcie na režim v krajine. Snahy o polarizovanie európskej spoločnosti a vyvolávanie nedôvery nielen voči poľskej vláde, sú ale viditeľné. Možným cieľom je podľa neho „vykresliť Európsku úniu ako tú slabú, čo nakoniec ustúpi a utečencov vpustí na svoje územie, alebo ako nehumánne a slepo spravodlivé spoločenstvo štátov, ktoré na sankciách voči Bielorusku trvá“. Ako uzatvára Zuzana Vatráľová: „Nech sú už dôvody na takéto konanie akékoľvek, nemali by byť rukojemníkmi ľudia.“ Zároveň apeluje, aby sme sa primárne sústreďovali na to, aby na poľsko-bieloruských hraniciach zbytočne neumierali ľudia. Doposiaľ ich podľa odhadov zahynulo už 15.

Pomoc má zviazané ruky

Diskutujúci sa zhodli na tom, že je absolútne nevyhnutné, aby boli neodkladne naplnené základné práva a potreby ľudí na hranici. Sem predovšetkým spadá ochrana života a zdravia. Ako hodnotí Zuzana Vatráľová, organizácia, ktorá v oblasti v súčasnosti pôsobí, je podľa dostupných informácií len bieloruský Červený kríž. Pokračuje, že „urgentnú asistenciu sa snažia poskytovať tiež bieloruskí kolegovia z Medzinárodnej organizácie pre migráciu“. Marián Cehelník zároveň pripomína aj vznik rôznych dobrovoľníckych skupín, z ktorých najznámejšia je poľská Grupa granicza, a dodáva, že pomocnú ruku podávajú i ľudia žijúci v bezprostrednej blízkosti zóny, kam je zákaz vstupu. Ak je raz človek v núdzi, podľa Zuzany Vatráľovej je ochotný využiť všetko, čo mu v danej situácii dodá nádej. Je preto prirodzené, že utečencom do bezpečia pomáhajú aj tzv. pašeráci. Momentálne by už ale mala byť väčšina ľudí presunutá do táborov, kde sa nimi zaoberajú bieloruské orgány. Situácia sa však naďalej dynamicky vyvíja a overených informácií je málo.

Čo robí Európska únia?

EÚ má ako zoskupenie demokratických krajín svoje hodnoty a na riešenie situácie používa nástroje, ako napríklad „nasadenie diplomacie, pozastavenie viacerých letov do Bieloruska z krajín, odkiaľ migranti pochádzajú, či vyčlenenie nového balíka financií na manažment hraníc pre Litvu a Poľsko“, vysvetľuje Daniel Kaba. Je to však proces, ktorý má svoje trvanie. Zuzana Vatráľová sa pripája, že Organizácia IOM (Medzinárodná organizácia pre migráciu) spolu s UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov) vyvíjajú na obe strany hranice opätovný tlak, s cieľom umožniť príchod humanitárnych pracovníkov do oblasti a utečencom pomôcť. Akonáhle sa tak stane, aj Slovensko, ako členský štát EÚ a susedná krajina s Poľskom, môže zdieľať bremeno poskytnutím ubytovania pre postihnutých či pomáhať úradníkom s posudzovaním žiadostí o azyl. Ako však vzápätí dodáva Marián Kaba, miera zodpovednosti a ochoty pomôcť je u nás veľmi nízka. A to i napriek tomu, že sme jednou z krajín, ktorá štatisticky prijíma najmenej migrantov spomedzi všetkých štátov EÚ. Drvivá väčšina cudzincov žijúcich na Slovensku sú preto skôr ekonomickí migranti, ktorí prichádzajú legálne kvôli štúdiu alebo práci. Marián Cehelník k záveru apeluje, že snaha o ukončenie utrpenia ľudí na spornej hranici je nevyhnutná a mala by byť prioritou všetkých zúčastnených. Ako dodáva: „Hľadanie riešenia je najmä o politikoch a diplomatoch.“