Diskusia Café Európa na Pohode: Prečo sa bojíme utečencov?

Diskusiu, ktorú Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku pripravilo v spolupráci s Goethe Inštitútom, moderoval spisovateľ Michal Hvorecký a diskutovali riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová, sýrska spisovateľka a novinárka žijúca v Nemecku Rasha Abbas a analytik a aktivista z OZ Progresívne centrum Martin Dubéci.

Typická netypická Sýrčanka

Hneď na úvod Michal Hvorecký hodnotí, že život, ktorým žije Rasha sa značne odlišuje od mediálne vytvoreného obrazu Sýrčanov, ktorý môžeme vidieť na Slovensku. Rasha reagovala, že tento imidž Sýrčanov nevznikol len u nás, ale stretla sa s ním aj v mnohých iných krajinách. Zo Sýrie odišla najmä preto, že jej priatelia začali miznúť a ona sa logicky bála o svoju bezpečnosť. Najprv odišla do Bejrútu, kde chcela počkať, kým sa situácia v Sýrii zlepší a potom sa vrátiť domov, ako mnoho iných sýrskych utečencov. Toho sa však nedočkala a musela odísť do Nemecka, pričom patrila k tým šťastnejším, ktorí nemuseli riskovať nebezpečnú cestu cez more, ale získala stáž a víza, aby sa do Nemecka mohla dostať legálnou cestou. Podľa jej slov sa stále snaží integrovať do nemeckej spoločnosti. Považuje za normálne, keď si človek ponechá svoje kultúrne tradície, pokiaľ nie sú v rozpore s hodnotami novej krajiny. Za najlepší spôsob ako sa integrovať považuje štúdium, prácu a komunikáciu s ľuďmi, nestačí len počúvať a čítať o nemeckej politike, kultúre a histórii.

Slovensko nie je Berlín

Zuzana Števulová si myslí, že keby Rasha nemala pozvanie prísť do Európy, bolo by veľmi náročné dostať sa do Nemecka legálnou cestou. Musela by ísť na veľvyslanectvo, informovať o svojej situácii a požiadať o udelenie azylu, odpoveď by však pravdepodobne bola negatívna. Na Slovensku je veľkým problémom, že aj najvyšší politickí predstavitelia sú proti akýmkoľvek utečencom. Preto sa ľudia ako Zuzana snažia šíriť objektívne informácie o migrácii a o legálnych možnostiach ako sa dostať do Európy, a snažia sa presvedčiť politikov aj verejnosť, aby tieto možnosti boli využité. Podľa Martina Dubéciho ľudia zaujímajúci sa o utečencov a ich osud nie sú v menšine, nie sú to len ľudia chodiaci na festival Pohoda, je ich omnoho viac, od liberálov až po pomerne konzervatívnych kresťanov. Je však veľmi náročné o niečom v spoločnosti diskutovať, keď hlasy politikov sú omnoho silnejšie a presviedčajú verejnosť o možných hrozbách plynúcich z utečeneckej krízy. V tomto je situácia migrantov na Slovensku oveľa problematickejšia než v Nemecku.

Príchodom do Európy to nekončí

Rasha hovorí, že spočiatku sa v Európe snažila presvedčiť samu seba, že jej nechýba rodná krajina ani príbuzní, že nemá minulosť a že najdôležitejšie je sústrediť sa na prítomnosť. To jej však nevydržalo dlho, až si uvedomila, že jej chýba úplne všetko. Ako sama tvrdí, je potrebné nájsť si vlastnú rovnováhu medzi novým životom, ale aj spomienkami na krajinu, z ktorej prišla a do ktorej sa možno raz vráti pomáhať pri  budovaní nového štátu. O návrate domov však nie je optimistická, v Sýrii to nevyzerá, že sa situácia vyrieši v blízkom čase. Osobne chce žiť radšej v slobodnej spoločnosti, na druhej strane pociťuje zodpovednosť za svoju domovinu. Keďže Sýria bola v minulosti tiež ovplyvnená Sovietmi podobne ako Československo, pri svojej prvej návšteve Slovenska Rasha zhodnotila, že architektúra jej pripomína rodný Damask.

Existuje európske riešenie?

Zuzana Števulová zdôraznila, že EÚ je jedným z najdôležitejších globálnych aktérov a to, ako rieši utečeneckú krízu, dáva príklad aj iným častiam a štátom sveta. Ak si Únia povie, že necíti zodpovednosť a nemá sa prečo postarať o utečencov, čo si má povedať Libanon či Jordánsko? Európska únia si musí uvedomiť dopady svojho konania na ďalšie časti sveta, aby sa neopakovala situácia z Kene, ktorá sa rozhodla po dlhých rokoch prijímania somálskych utečencov zatvoriť utečenecké tábory, keďže sa zo strany EÚ či Spojených štátov nedočkala pomoci ani solidarity pri riešení tohto problému. Zuzana chápe, prečo politickí lídri uzavreli dohodu s Tureckom, a vidí ju ako ich politický signál, ktorým chcú dokázať, že sa s utečeneckou krízou vedia vysporiadať, avšak z ľudskoprávneho hľadiska si myslí, že táto dohoda bude mať závažné dôsledky, keďže Turecko nie je bezpečnou krajinou z pohľadu dodržiavania ľudských práv. Martin Dubéci dodal, že možno sa EÚ podarí ostať pokope, avšak minimálne budúcnosť Schengenu je vážne ohrozená.

Je to najmä o ľuďoch

Podľa Zuzany Števulovej je najväčším problémom migračnej krízy to, aký postoj máme k ľudským bytostiam. Na tejto diskusii sme videli Rashu, ktorá je rovnaká ako každý jeden z nás, Zuzana však nevidí v Európe solidaritu, ktorá by tam mala byť. Utečencov väčšina ľudí nechápe ako seberovných a pozerá sa na nich zhora, nie ako na ľudí, ktorí majú svoje názory, plány a rodinu ako my všetci. Tohto sa treba vyvarovať a možno by sa ľudia mali opýtať sami seba, či by opatrenia uplatňované na utečencov použili aj na seba a svoje deti. Martin Dubéci po absolvovaní ciest po Slovensku tvrdí, že mnohí Slováci vidia našu krajinu ako štát neschopný postarať sa o svojich občanov, s nefungujúcim zdravotníctvom, školstvom či vysokou nezamestnanosťou. Väčšina z nich sa o utečeneckú krízu až tak nezaujíma, okrem hlasnej minority vystupujúcej proti migrantom. Vo všeobecnosti boli ale Slováci otvorení diskusii a Dubéci si myslí , že náš postoj k utečencom nie je o Slovákoch ako národe, ktorý by bol konzervatívny, ale o politikoch, ktorí utečeneckú krízu využili vo svoj prospech. Títo politici nie sú schopní vyriešiť domáce problémy a posunúť krajinu vpred, a tak sa snažia zneužívať utečeneckú otázku podobne ako kedysi maďarskú či rómsku problematiku. V ohrození je najmä Schengen, ale slovenskí politici to nevidia, máme ministra vnútra, ktorý je považovaný za skorumpovaného a neschopného vidieť či riešiť tieto závažné problémy. Faktom však je, že stavba plotov migráciu nezastaví ani nevyrieši. Prístup, ktorý sa snažia ľudia ako Martin Dubéci či Zuzana Števulová presadiť, je podľa nich lepší aj pre národnú bezpečnosť, pretože ak chceme čeliť radikalizácii, terorizmu či nepravidelnej migrácii musíme použiť legálne spôsoby ako pomôcť utečencom.

Na záver diskusie Rasha hovorila o tom, že v súčasnosti má povolenie na pobyt v Nemecku na obdobie 3 rokov, o ktorom dúfa, že jej neskôr predĺžia, ale sama ešte nevie, čo bude ďalej. Učí sa nemčinu a snaží sa integrovať do nemeckej spoločnosti, priznáva však, že aj predtým pohostinný postoj Nemecka k cudzincom sa po vypuknutí krízy zmenil a niekedy, keď sleduje médiá, obáva sa o svoju budúcnosť.