Diskusia Café Európa: Čo má z európskych peňazí východ?

Na začiatok niekoľko faktov. Množstvo peňazí, ktoré reálne na Slovensko každoročne od nášho vstupu v roku 2004 pritečie, je ťažké si predstaviť.

V roku 2016 celkovo Slovenská republika z rozpočtu EÚ vyčerpala 2 662 800 000 EUR. To v prepočte vychádza približne 490 € na obyvateľa krajiny (pričom podľa podobného prepočtu prispel iba necelých 119 €).

To, koľko z týchto peňazí sa reálny využije tak, aby z nich mal priemerný občan SR aj osoh a koľko sa stratí v rôznych korupčných schémach, je už druhá vec.

Počas minulých mesiacov sme na Slovensku zistili najmä mnohé šokujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú čerpania peňazí zo spoločnej poľnohospodárskej politiky. Teda to, čo nazývame „agrodotáciami“.

V roku 2016 z prostriedkov EÚ slovenská Pôdohospodárska platobná agentúra (PPA) vyčerpala 523 803 000 €. Vyplýva to z jej výročnej správy. Za to by sa dalo napríklad kúpiť 6 162 traktorov značky John Deere, model 6M v cene 85 tisíc €.

Napriek tomuto ohromnému množstvu peňazí však minulý týždeň do Bratislavy na traktoroch prišlo protestovať asi 120 farmárov, najmä z východného Slovenska. Prečo slovenskí občania, nielen farmári, nevidia výsledky ohromných investícií? Čo majú z európskych peňazí východniari?

Prinášajú eurofondy pozitíva?

„Nikdy v modernej dobe nebolo urobených viac investícií ako v čase, keď bola ekonomika nadopovaná eurofondmi.“ Hovorí poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Prešov Rastislav Mochnacký. Platí to pre celé Slovensko, vrátane východu.

S tým súhlasí aj súčasný košický župan Rastislav Trnka. „V zásade sa nemáme na čo sťažovať, keďže nám niekto „poslal“ miliardy eur.“ Hovorí, no dodáva, že tie miliardy sa dali využiť aj lepšie. Či už pri konkrétnych projektoch, ktoré sa na východe realizovali, ale aj celkovým nastavením operačných programov.

Tým vystihuje podstatu problému nielen východného, ale celého Slovenska. Množstvo peňazí tu natečie, no nemajú taký efekt, aký by mať mohli a mali. Prvým problémom, ktorý sa automaticky v mysli vynára, je chronická korupcia.

Ľudia „z fachu“, ktorí už roky pripravujú projekty na rôzne výzvy, však nesúhlasia s predstavou, že pri eurofondoch je korupcia prebujnená viac, než inde. Generálny riaditeľ Agentúry regionálneho rozvoja PSK Artúr Beneš hovorí, že pri eurofondoch sa kradne v rovnakej miere, ako pri všetkých ostatných štátnych dotáciách a formách financovania.

Problémov, pre ktoré regióny nezískavajú z európskych peňazí toľko hodnoty, koľko by mohli, je viac. Podľa Beneša je to najmä neefektívna a nelogická kontrola. „Na jeden projekt prídu tri kontroly z troch úrovní: európskej, národnej a lokálnej. A projekt dostane tri rozličné stanoviská! Keď sme sa odvolali na usmernenia jednej úrovne, podľa ktorých sme postupovali, druhá nám povedala, že s ňou nič nemá spoločné.“

Ako viac pomôcť východu?

Nie je to tak, že by východ z európskych peňazí nič nemal. Ako hovorí vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Ladislav Miko, „je už tradíciou, že sa hovorí iba o problémových projektoch, takže vzniká v spoločnosti dojem, že sú s tým iba problémy.“

No nie je to ani tak, že by východ a všetky menej rozvinuté regióny a okresy z európskych peňazí nemohli mať viac. Väčšinu prekážok, ktoré tomu stoja v ceste, dokážeme odbúrať priamo u nás, na Slovensku.

„Kontrola čerpania financií je na úrovni a zodpovednosti samotného štátu.“ Hovorí Miko. V praxi to znamená, že Európska komisia má isté páky, ako môže zabrániť zneužívaniu európskych zdrojov. Ani Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) však nikoho nemôže „posadiť do basy“.

Komisia môže zastaviť tok peňazí do zle nastavených programov. Príkladom je zastavenie a zrušenie výziev na výskum a vývoj na Ministerstve školstva - teda kauza, ktorá o pozíciu pripravila vtedajšieho ministra Plavčana. Ďalšie vyšetrovanie a potrestanie prípadnej korupcie pri tejto a podobných kauzách je už však plne v rukách slovenských orgánov.

Podľa Mika by to nemalo nikdy byť tak, že by Európska komisia robila policajta jednotlivým projektom. Aj byrokracia a kontroly by teda mali primárne ostať s rukách slovenských orgánov.

Ak sú v súčasnosti nastavené tak, že poctivých podnikateľov svojou komplikovanosťou skôr odrádzajú a naopak podvodníkov vôbec neodrádzajú, kontrolné procesy sú zrejme od základov nastavené zle.

Kľúčovou otázkou, ktorá je plne v rukách našich politikov, je však najmä vnútorné prerozdelenie peňazí, ktoré k nám z rozpočtu EÚ prídu. Župan Trnka navrhuje napríklad vytvorenie „špeciálnych operačných programov pre najmenej rozvinuté okresy alebo regióny”.

Rovnako existuje manévrovací priestor pri prerozdeľovaní agrodotácií. Slovenské orgány sa môžu rozhodnúť, že z prideleného balíka viac podporia pestovanie rôznych druhov plodín, zdravých potravín, menších farmárov. Aby sme nemali iba obrovské polia repky, pretože s tou je najmenej práce a dotácia je rovnaká.

Na Slovensku sa však pri takýchto diskusiách doteraz vždy zdôrazňovalo, že v našom poľnohospodárstve máme najmä veľkých farmárov a veľké podniky a preto musíme primárne podporovať tie.

Ako to reálne je s niektorými „veľkými farmármi“, ktorí berú dotácie na ohromné výmery pôdy, bolo donedávna na východnom Slovensku verejným tajomstvom. Vďaka reportážam Jána Kuciaka, Andreja Bána a vďaka farmárom, ktorí došli až na Tyršovo nábrežie, dnes už vieme, že pri agrodotáciách chýba základný poriadok v právach a pravidlách. 

Ako obyčajne, to, či v budúcnosti prinesú európske peniaze malým farmárom a občanom z chudobnejších častí Slovenska viac rozvoja, nezávisí až tak od inštitúcií v Bruseli. Je na nás samotných, či to budeme žiadať od svojich zástupcov vo vláde a parlamente, alebo uveríme opäť rovnakým výhovorkám, prečo to nejde.