Diskusia Café Európa: Športová republika len počas majstrovstiev?

Za málo peňazí málo muziky

Tridsať eur. To je zhruba suma, ktorú dáva každý Slovák skrz dane na šport, ak nerátame náklady na výstavbu národného futbalového štadióna. Podľa štúdie KPMG je Slovensko vo financovaní športu na európskom chvoste. Pre porovnanie, v Českej republike je to 69 eur na hlavu a vedie Švajčiarsko s 278 eurami. Alebo ešte inak – Slovensko dáva na šport 0,2% HDP. V roku 2017 to znamenalo 215 miliónov eur.

„Sme lídrom v tom, ako málo a ako nezmyselne sú u nás peniaze na šport použité,“ vyhlásil počas diskusie Café Európa v Košiciach basketbalový manažér Daniel Jendrichovský. Najviac peňazí ide na futbal a hokej, približne 30 percent z celkovej sumy na šport, čo je podľa neho logické. Zvyšné peniaze by však rozdeľoval inak, stanovil by si prioritné športy a viac zohľadnil výsledky športovcov.

Prečo chýbajú peniaze? Riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach Branislav Koniar vidí problém aj v slabom športovom lobbingu. „Šport ťahá za najkratší koniec povrazu. Nedokázal asi vyvinúť dostatočný spoločenský tlak. Škodí aj rozdrobenosť záujmov a nejednota zväzov, olympijského výboru a klubov. Vláda nikdy nemala partnera do diskusie,“ vysvetlil Koniar s tým, že športu sa preto ušlo menej ako napríklad kultúre.

Ako organizátor najstaršieho maratónu v Európe sa nespolieha na štátne peniaze. Výška príspevkov sa podľa neho často mení, rovnako aj spôsob akým sa vypočítava, čo znemožňuje dlhodobé plánovanie. „Štát do športu prispieva desiatimi percentami, zvyšok sú iné zdroje, napríklad od rodín športovcov, súkromné zdroje a reklama, štátne peniaze nie sú rozhodujúce,“ skonštatoval Koniar.

Súhlasí s ním Daniel Jendrichovský. Poukázal napríklad na cyklistu Petra Sagana, či Petru Vlhovú, ktorí sa dostali na športový vrchol najmä vďaka podpore rodiny. Neraz sa podľa neho slovenské talenty presadia, hoci im aktuálny systém financovania športu nepraje.

Šport má pritom veľký spoločenský potenciál. Je vhodnou aktivitou pre deti a mládež, prispieva k dobrému zdravotnému stavu obyvateľstva a je súčasťou imidžu Slovenska v zahraničí. Vidno aj na aktuálnych majstrovstvách sveta v hokeji, ktoré dostávajú Bratislavu a Košice cez televízne prenosy do celého sveta.

Dôležitý je aj ekonomický rozmer. Z každého eura investovaného z verejných zdrojov do športu sa podľa KPMG do verejných rozpočtov vrátia viac ako štyri eurá. Vidíme to aj počas aktuálnych hokejových majstrovstiev – na Slovensko prichádzajú tisíce návštevníkov, ktorí si okrem lístkov na zápasy platia ubytovanie, stravu, cestovanie a podobne. „Nie je to len športová udalosť, je to spoločenská a mediálna udalosť roka na Slovensku. Či sa to niekomu páči alebo nie, žiadny summit prezidentov toto jednoducho neprekoná,“ zhrnul Branislav Koniar.

Aké sú možné riešenia

Kľúčom mal byť zákon o športe z roku 2015 ale podľa Jendrichovského mal presne opačný efekt: „Zákon o športe zavraždil kolektívne športy.“ Ukončil totiž dlhodobú prax, že tímoví športovci boli živnostníci. Zmenou na zamestnancov klubom výrazne stúpli náklady na dane a odvody. Bez ďalších opatrení považuje Jendrichovský tento krok za likvidačný.

Ďalším z plánovaných krokov ministerstva školstva sú športové poukazy pre deti a mládež po vzore rekreačných poukazov a úvahy o vytvorení športového fondu. Účastníci diskusie Café Európa v Košiciach poukázali na iný problém - v spôsobe, akým sa učí telesná výchova. Veľa detí ju vynecháva, s intenzívnejším športom deti začínajú príliš neskoro a učitelia nie sú motivovaní venovať sa športu nad rámec vyučovacích hodín. Zhodli sa tiež v tom, že by pomohlo obnovenie školských športových líg, ktoré kedysi fungovali aj v Československu.

„Ak sa bavíme o poukaze ako cenine – veľké nie. Ak máme dať rodičovi do ruky 100 eurový poukaz, ktorý má dať niekomu, aby jeho dieťa športovalo, ono športovať nebude,“ okomentoval plán ministerstva Jendrichovský. Ak by sa malo prispievať priamo deťom na šport, tak skôr navrhuje tréningy preplácať spätne po absolvovaní, aby mali väčšiu motiváciu chodiť na tréningy.

O efektivite poukazov nie je presvedčený ani Branislav Koniar. „Ja už som unavený zo všetkých poukazov na všetko možné. Neviem, čo tým sledujú. Polovica z nich bude aj tak zneužitých. Znížte dane, znížte odvody.“

Obaja sa zhodli aj v tom, že štát rezignoval na budovanie športovej infraštruktúry. Málo sa stavia zo štátnych aj európskych peňazí. Napokon stavajú v prospech štátu súkromníci, čo projekty predražuje. Daňoví poplatníci si oprávnene kladú otázku – prečo teda staviame také predražené športoviská? Ilustračným príkladom je cena Národného futbalového štadiónu, ktorá atakuje 100 miliónov eur. Kapacitne podobné štadióny v susednom Maďarsku, či v Európe pritom stáli len približne polovicu.

Štát podľa Branislava Koniara nikdy nepovažoval budovanie športovísk za prioritu a nežiadal spolufinancovanie športu z európskych peňazí na rozdiel od iných postkomunistických štátov. „Slovensko rezignovalo na prioritné budovanie športovej infraštruktúry. Slovensko tvrdí, že potrebuje diaľnice a vodovody. Česko tiež, ale získava eurofondy aj na športoviská,“ uviedol Koniar.