Diskusia Café Európa: Stiahnu nás susedia so sebou?

Ak to má byť proces, ktorý sa postupne rozširoval z jednej krajiny do druhej, tak budú raz historici písať, že sa to začalo v Maďarsku. Od víťazstva Fideszu v roku 2010 sa Orbánov režim postupne zabetónoval.

Podarilo sa mu takmer zlikvidovať kritické nezávislé médiá, najskôr ovládnutím verejnoprávnych, potom aj súkromných. Nasledovala nezávislosť súdnictva, ktorá tiež padla za obeť novému režimu.

V roku 2011 schválili v Maďarsku nový volebný zákon. Aj vďaka nemu má dnes Fidesz ústavnú väčšinu v parlamente napriek tomu, že celkovo získal menej ako 50% hlasov. Vďaka tejto väčšine schválil zákony namierené proti mimovládkam, bojuje proti jednej z posledných bášt nezávislého myslenia – Stredoeurópskej Univerzite CEU, a oblepuje krajinu bilbordmi  s tvárou Georgea Sorosa.

Podľa Jaroslava Danišku je však Maďarsko naďalej slobodnou krajinou a Orbán je skôr dôsledkom nastavenia spoločnosti, než naopak. Bývalý veľvyslanec v Maďarsku Rastislav Káčer má však z osobnej skúsenosti úplne iný pocit. „Už tam neexistuje politická súťaž.“

V Poľsku od roku 2015 vládne konzervatívna strana Právo a spravodlivosť. Hoci premiérom je Mateusz Morawiecki, reálnym vládcom v krajine je predseda strany Jaroslaw Kaczynski. Od svojho nástupu už vládla stihla (zatiaľ neúspešne) zaútočiť na nezávislosť médií, schváliť zákon o obmedzení verejných zhromaždení či zákon, ktorý popiera účasť Poľska či Poliakov na Holokauste.

Najväčší odpor však vyvolali zákony, ktoré podľa Európskej komisie útočia na nezávislosť súdnictva. Pre toto EK začala proti Poľskej republike právne konanie, ktoré teoreticky môže vyústiť až v stratu hlasovacích práv v Rade EÚ.

Chronologicky treťou krajinou, kde sa začínajú vynárať pochybnosti o demokracii, je Česká republika. Andrej Babiš už dnes vlastní vydavateľstvo Mafra, takže prílišnej kritiky jeho vlády zo strany mnohých médií sa už  obávať nemusí. Zdvihnuté obočia vyvoláva aj fakt, že vládne s podporou komunistov v parlamente.

Sme na rade?

Ak sa „iliberálna“ demokracia šíri z krajiny do krajiny v našom susedstve, koľko bude trvať, než sa prejaví aj u nás? Kým počas mečiarizmu sme boli „čiernou dierou“ aj v rámci V4, dnes sme na prvý pohľad naopak akýmsi „proeurópskym ostrovom“.

Podľa Káčera sa práve tým, že máme s autoritatívnym režimom hrajúcim sa na demokraciu skúsenosť, dá naša vyššia odolnosť vysvetliť. No nakoľko sme skutočne odolní? Bývalý premiér Fico už Sorosa a mimovládky zaradil na svoj zoznam domnelých nepriateľov. Médiá a novinári sú na ňom už dávno.

Má na to nejaký vplyv spolupráca vo V4? Inšpirujú sa naši politici u susedov?

Daniška neverí tomu, že by sa mohli napriek geografickej blízkosti takéto trendy ľahko šíriť cez hranice najmä preto, že naše spoločnosti sú odlišné. „Maďarská spoločnosť je veľmi homogénna, naša je naopak veľmi heterogénna.“

Táto homogénnosť vedie k tendencii vytvárať veľké strany, ktoré združujú a reprezentujú veľké časti spoločnosti. Naopak u nás máme skôr tradíciu väčšieho počtu menších strán, ktoré reprezentujú viaceré menšie časti našej spoločnosti. Od národnostných menšín po viaceré vierovyznania.

Naopak predseda Vedeckej rady Ústavu politických vied SAV Juraj Marušiak vidí viacero podobností a myslí si, že tieto tendencie presakujú aj do nášho štátu. Podstatné podľa neho je, že proti antidemokratickým prejavom, vrátane krajne pravicového či krajne ľavicového extrémizmu, postkomunistické štáty nie sú schopné alebo ochotné zasiahnuť. „Až príliš sme sa vzdali štátu, ktorý je schopný plniť si tieto svoje záväzky.“

Potrebujeme Vyšehrad?

Podľa Danišku je pre nás Vyšehrad naďalej mimoriadne dôležitý. Spája totiž v EÚ krajiny, ktoré sú si hodnotovo blízke. Ukázalo sa to aj pri migračnej kríze, kedy by sa náš hlas bez V4 stratil.

Rastislav Káčer však nesúhlasí a práve migračnú krízu považuje skôr za negatívny príklad sily, ktorú V4 má. Pozitívna sila Vyšehradu sa ukázala pri vstupe do NATO a EÚ, kedy nám tieto krajiny mimoriadne pomohli a bez nich by sme v roku 2004 do Únie nevstúpili. Práve migračná kríza však naštrbila vzťahy krajín strednej Európy so zvyškom Únie.

Je táto hodnotová blízkosť na jednej strane tým, čo nás spája a robí v EÚ silnejšími? No na druhej strane nepredurčujú nás tieto hodnoty pre život v autoritárskom režime?

Podľa Marušiaka sa iliberálne tendencie v našich krajinách objavujú z iných dôvodov. V prvom rade ide o nevyriešené dôsledky prechodu z komunistického režimu na demokraciu. Svoje však robí aj vývoj v samotnej EÚ a niekedy nie najšťastnejší spôsob, akým sa riešia a komunikujú krízy. 

V konečnom dôsledku, ak sa pokusy o posun nášho štátu k nejakej pochybnej forme alternatívnej demokracie objavia, rozhodujúce nebude, odkiaľ takýto nápad prišiel. Rozhodujúce bude, či ho my sami prijmeme, alebo odmietneme.