Diskusia Café Európa: Aby z pamiatok neboli ruiny

Heslom európskeho roka kultúrneho dedičstva 2018 je „Naše dedičstvo: spájanie minulosti s budúcnosťou.“ Kultúrnym dedičstvom je mnoho vecí, hmatateľných i nehmatateľných.

Sú to naša literatúra, umenie, tradičné remeslá, príbehy a rozprávky, ale aj naše mestá a ich architektúra a budovy, ktoré považujeme za pamiatky hodné zachovania, ako svedkov doby, kedy vyrástli.

Vzťah spoločnosti ku kultúre je významný pri formovaní jej postojov a identity. Ako však funguje „prepájanie minulosti s budúcnosťou“ na Slovensku? Nehmotná kultúra – tradície, remeslá, folklór – prežíva v poslednej dobe istú renesanciu. S obnovou fyzických pamiatok je to však často horšie.

V akom stave sú naše pamiatky?

Archeológ a pamiatkar z Krajského pamiatkového úradu Žilina Vladimír Majtan nechce paušalizovať, podľa neho je mnoho národných kultúrnych pamiatok na Slovensku v dobrom stave, no netreba si zakrývať oči ani pred tým, že mnohé sa z roka na rok viac a viac rozpadávajú.

Dôvodov je viacero, tým najčastejším sú zložité majetkové vzťahy. Najmä, pokiaľ pamiatku vlastní človek, ktorý nemá záujem ju obnoviť. Na jej zbúraní a postavení novej budovy by totiž zarobil viac.

Typickým príkladom takéhoto prístupu je napríklad vzácny objekt sušiarne liečivých bylín v Hanušovciach. V tomto prípade, na ktorý upozornil projekt Čierne diery, objekt vlastník nemôže zbúrať, tak ho systematicky zanedbáva a napomáha k jeho ničeniu, aby sa dostal do stavu, kedy sám spadne, alebo mu ho pamiatkari dovolia zbúrať.

Ak teda polorozpadnuté či úplne zničené kultúrne pamiatky o niečom vypovedajú, tak najmä o nás samých a o našom prístupe k nim.

Čo všetko chrániť?

Vkus je individuálna záležitosť. Ako teda máme rozoznať, ktorá stavba je krásna a zaslúži si ochranu a čo je naopak opacha, ktorú treba iba čím skôr zbúrať? Máme tvrdohlavo chrániť všetko, čo je staré?

Podľa architekta zo štúdia Plural Martina Jančoka nejde v prvom rade o vek. Ideálne by mesto malo svojou architektúrou a skladbou budov odrážať celú svoju históriu. Nielen stredovekú, ale aj nedávnu.

Práve spomínaný projekt Čierne diery napríklad upozorňuje na priemyselné pamiatky, ktoré sú len málokedy zaradené medzi chránené objekty, napriek tomu, že majú svoju nepopierateľnú historickú hodnotu.

Podľa Jančoka to rovnako platí aj o budovách, ktoré vznikali za minulého režimu. Aj keď ich dnes mnohí vnímajú ako relikvie zločineckého režimu, neznamená to, že je správne ich všetky zbúrať.

To, že dnes niečo nevnímame ako hodnotné, nemusí veľa znamenať. Napríklad koncom 19. storočia architekti vnímali mnoho z budov, ktoré dnes považujeme za krásne, za gýčové napodobeniny staršej architektúry bez hlbšej hodnoty.

Príbeh jednej synagógy

Marek Adamov prevádzkuje Stanicu Žilina – Záriečie a dnes aj opäť verejnosti prístupnú Novú synagógu. Tá je príkladom hodnotnej historickej pamiatky, ktorá si prešla zložitou cestou, ale aj pozitívnym príkladom toho, ako takejto budove vrátiť život.

Novú synagógu projektoval svetoznámy architekt Peter Behrens a postavili ju v tridsiatych rokoch minulého storočia. Ako miesto náboženských obradov však dlho neslúžila. Kvôli druhej svetovej vojne a holokaustu slúžila postupne ako sklad nábytku a obilia, dom osvety a park kultúry a oddychu. Sídlila tu vysoká škola dopravy a spojov a nakoniec tam bolo i kino.

Podľa Adamova pri obnove a záchrane stavby pochopili, že pamiatkari nie sú nepriateľmi stavebníkov, ako si mnohí myslia. Naopak, vďaka konzultáciám s nimi zistili, ako veci urobiť správne.

Aj pamiatkový úrad je podľa neho službou občanovi, ktorú si platí zo svojich daní a pri rekonštrukcii ju môže využiť vo svoj prospech.

Novú synagógu však nebolo dôležité iba zrekonštruovať a zakonzervovať. Pokiaľ pamiatka len stojí, no chýba v nej život, jej rekonštrukcia je skoro zbytočná. To sa Adamovi a jeho združeniu Truc sphérique podarilo. Dnes je táto žilinská stavba centrom kultúry, umeleckých výstav, diskusií a koncertov.

To, že pôvodne sakrálna stavba je dnes dejiskom celkom iných aktivít, ako problém nevníma. Je toto cesta, ako zachrániť naše kultúrne pamiatky a dať ich obnove reálny, aj ekonomický zmysel?

Podľa Adamova, Majtana a Jančoka nemusí v každej historickej budove nevyhnutne vzniknúť ďalšie múzeum, ktoré nikoho nebude zaujímať- aj ak by tam miesto výstavného priestoru mal byť trebárs bar - pokiaľ to znamená, že budovu budú reálne využívať ľudia.

Prijali by ale také niečo Slováci napríklad v bývalom kostole?