Diskusia Café Európa: Ako sa menia vzťahy EÚ-USA-Rusko?

Na to, že Európska únia susedí na východe s veľmocou, ktorá ju berie ako súpera a dáva najavo svoje nepriateľstvo, sme si už zvykli. Po prezidentských voľbách v USA do Oválnej pracovne Bieleho domu však zasadol muž, ktorý sa nezdá byť projektom EÚ omnoho nadšenejší, než líder Ruskej federácie Putin.

Najjednoznačnejšie sa to ukázalo po referende o brexite. Ten uvítal a vyjadril i želanie, aby príklad Veľkej Británie nasledovali i ďalšie štáty. Počas historického summitu v Ríme pri príležitosti 60teho výročia podpisu tzv. Rímskych zmlúv však Donald Trump zaslal európskym lídrom naopak pozdravný telegram v ktorom EÚ zaželal okrem iného i minimálne 60 ďalších rokov.

Zmenil sa jeho postoj, podarilo sa jeho poradcom donútiť ho správať sa v medzinárodných otázkach diplomatickejšie, alebo ho Európska otázka jednoducho prestala zaujímať a nechal ju v rukách svojho tímu a kongresu?

Bublina slávy a veľkých rečí spľasla?

Podľa dekana FMVaPV UMB Dušana Kováčika si musíme uvedomiť, že „jedno je tá klasická volebná kampaň, a druhé je tá reálna politika, ktorá nastúpi“. Tu je potrebné podotknúť, že podobne sa o Donaldovi Trumpovi hovorilo už počas kampane. Počas republikánskych primárok bol predpoklad, že keď ich vyhrá, umierni sa v kampani. Počas samotnej kampane pred voľbami takisto existoval predpoklad, že keď ich vyhrá, jeho politiky budú umiernenejšie.

Po svojom víťazstve však ukázal, že svoje názory myslel viac než vážne a naozaj sa nezdráha použiť aj svoje najradikálnejšie nápady. To sa naplno prejavilo zákazom vstupu do USA občanom 8 moslimských krajín.

Práve tu sa však naplno prejavil aj systém bŕzd a protiváh, ktorý je pre americkú demokraciu, ale i demokraciu všeobecne,  špecifický. Rozhodnutie najvyššie postaveného muža Spojených štátov (a podľa niektorých najmocnejšieho muža planéty) narazilo na odpor nezávislej súdnej moci.

Podobne i jeho návrh na zrušenie a nahradenie Zákona o dostupnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých Američanov, známejšieho ako Obamacare, bol zastavený Kongresom.

To môže byť signálom pre opatrný optimizmus aj v oblasti zahraničných vzťahov. Vo väčšine významných krokov prezidenta Trumpa v tejto oblasti „sa nepohne bez toho aby získal na svoju stranu Kongres. A my sme dneska svedkami toho, že napriek tomu, že majú v Kongrese republikáni väčšinu, nie je to s tou podporou úplne jasné“ hovorí Kováčik.

Navyše, aj Donald Trump si bude musieť vyberať svoje boje, v ktorých sa bude sústrediť na získavanie podpory Kongresu. Podľa Kováčika to nebudú tie súvisiace so zahraničím. Aj ak jeho vyjadrenia týkajúce sa NATO či EÚ u nás zarezonovali najviac, bežných Američanov otázky zahraničných vecí až tak nezaujímajú. „Sú pre nich na piatom, možno šiestom mieste.“

Ruské miesto vo svete

Riaditeľ Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba vysvetľuje, že konanie Ruska v medzinárodných vzťahoch, najmä voči Európe, má svoje historické korene. Netreba ich však hľadať až v dobe ZSSR. „Medzi Sovietsky zväz a súčasné Rusko nemožno dať rovná sa, pretože to nie je ten istý štát.“

No súčasné motivácie Kremľa majú svoj pôvod v období rozpadu tohto impéria a straty predošlého významu v medzinárodných vzťahoch a v otázke Európskej bezpečnosti. Tu odvtedy hrá prvé husle USA, Nemecko a EÚ. Rusko napriek snahám ostáva mimo systému „všetky tieto projekty, ako ... zlyhali, neznamenali návrat Ruska do európskej bezpečnosti.“

Dalo by sa argumentovať, že svojimi aktivitami a agresiou v Gruzínsku a v Ukrajine tomuto cieľu taktiež skôr uškodili. Navyše priniesli pre Ruský politický systém zásadný ekonomický problém.

„Putin od roku 2008 6 násobne zvýšil verejné výdaje štátneho rozpočtu,“ upozorňuje Duleba „a problémom je toto udržať.“ ide o výdaje nielen na armádu a zbrojenie, ale najmä na dôchodky, sociálne dávky, platy štátnych zamestnancov. „Zároveň má ale Rusko i najnižšiu mieru vonkajšieho zadlženia na svete!“

Veľká dohoda (ne)možná?

Podľa slov Alexandra Dulebu je teda najvyšším ruským záujmom Ruska mať možnosť požičiavať si. Ako štát s veľmi nízkym zadlžením by si vedelo požičiavať veľa a za výhodných podmienok. Tým by Putin dokázal zaplatiť rastúce výdaje štátneho rozpočtu, čo je nevyhnutné pre pretrvanie jeho vlády. Zásoby peňazí z predaja ropy a plynu sa totiž míňajú a ceny týchto komodít zostávajú nízke.

Toto riešenie má však zásadný problém, ktorý si Rusko na seba privolalo samo. Volá sa ekonomické sankcie. Tieto boli na Ruskú federáciu uvalené Európskou úniou a ďalšími štátmi vrátane USA práve za agresiu na Kryme a Donbase.

To, čo nasleduje je skôr špekulácia, no vývoj od začiatku prezidentskej kampane jej nasvedčuje: Rusko si zvolilo Donalda Trumpa za svojho kandidáta v Amerických prezidentských voľbách a (preukázateľne) mu pomohlo vyhrať ich. Viedla ho k tomu predovšetkým predstava, že s Trumpom sa Putin bude vedieť bilaterálne dohodnúť na zrušení sankcií. Tento plán však narazil na niekoľko problémov.

Prvým je nepochopenie sily demokracie a systému bŕzd a protiváh. Donald Trump jednoducho ani s republikánskym kongresom nie je dosť silný na to, aby sám dosiahol zrušenie sankcií zo strany USA.

Druhým a to ešte zásadnejším je nepochopenie medzinárodnej situácie po konci studenej vojny.  Na rozdiel od obdobia do konca 80tych rokov je totiž veľká dohoda medzi Ruskom a Spojenými štátmi americkými paradoxne ešte nepravdepodobnejšia „pretože dnes sa Trump nemôže v mene Európanov alebo Ukrajincov s Putinom dohodnúť na ničom!“

USA napriek svojej ekonomickej i vojenskej moci nemajú mandát rozhodovať o nezávislých krajinách o nič viac, než Rusko. Veľká dohoda, o akej sa špekulovalo od zverejnenia výsledkov amerických volieb, je teda podľa Dulebu prakticky nemožná.

EÚ sa stala a zostane relevantným a rovnocenným partnerom v diskusiách a vzťahoch v trojuholníku Amerika – Európa – Rusko a všetci to budú musieť rešpektovať. Pravda, ak sa ako Európania tejto sily a suverenity nevzdáme sami tým, že si EÚ zničíme zvnútra.