Diskusia Café Európa: Hrozí ďalšia vojna na Balkáne?

Vo viacerých krajinách sa znižuje kvalita demokracie a súčasne narastá nacionalizmus, ktorý lídri zneužívajú na získavanie popularity v časoch ekonomického úpadku. Hrozí opäť vojna na Balkáne?

Krajiny západného Balkánu si počas postupného rozpadu Juhoslávie prešli tým, na čo zvyšok kontinentu už od Druhej svetovej vojny takmer zabudol.

Vojny v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Kosove sprevádzalo masové vyvražďovanie, systematické znásilňovanie ako nástroj etnického čistenia územia a násilné vysťahovanie obyvateľstva.

Napriek tomu sa od posledných nepokojov v Preševe a Macedónsku v roku 2001 podarilo región zastabilizovať. Dokončenie rozpadu Juhoslávie oddelením Čiernej Hory a Kosova od Srbska sa dokonca zaobišlo bez násilia. A to napriek tomu, že s druhým menovaným sa Srbsko, ale ani päť krajín EÚ vrátane Slovenska, nestotožnili.

Mier a stabilita, ktorá od roku 2001 trvá, je veľmi obdivuhodná v regióne, ktorý sa vo vojne zmietal prakticky celú dekádu. Kľúčom k nim boli najmä dva vzájomne prepojené faktory:

Tým prvým je demokratizácia.

Nevýhodou humanitných odborov a sociálnych vied je, že nemôžu experimentálne overovať hypotézy a tak vytvárať zákony.

Výnimiek je iba zopár, jednou z nich však je históriou potvrdený zákon medzinárodných vzťahov, ktorý hovorí, že demokratické štáty medzi sebou nevedú vojny. Na dôvodoch, prečo tomu tak je, sa už teoretici nezhodnú.

Či už je to odporom spoločnosti k vojne a jej väčším vplyvom na formovanie politiky štátu v demokracii, alebo väčšou otvorenosťou a schopnosťou vlád viesť vzájomný dialóg, nie je nakoniec až také dôležité. Podstatné je, že pokiaľ krajiny západného Balkánu budú demokratické, k vojne by medzi nimi nemalo dôjsť.

V skutočne demokratických spoločnostiach sa navyše rešpektujú práva národnostných a iných menšín. Hlavná zámienka pre vojny na Balkáne by tým teda mala byť zažehnaná.

S demokratizáciou úzko súvisí aj druhý hlavný faktor – Európska integrácia. Na Solúnskom summite v roku 2003 dostali krajiny západného Balkánu spolu s prísľubom, že sa raz môžu stať členmi EÚ, aj reálny dôvod a motiváciu demokratizovať sa.

Odvtedy sa však EÚ dostala do reťaze kríz, od Gréckej cez eurokrízu po migračnú. Navyše prišiel brexit. EÚ prestáva byť pre západný Balkán takou istotou a v niektorých jeho častiach to začína vrieť.

Staré problémy

Napriek pokrokom, ktoré sa na západnom Balkáne podarilo za roky mieru podarilo dosiahnuť, staré krivdy a problémy nezmizli. Ostali niekedy skryté pod povrchom a v čase krízy sa opäť vyťahujú ako kostlivci zo skríň.

Spoločným menovateľom sú etnické a náboženské napätie, ktoré spravidla idú ruka v ruke a navzájom sa umocňujú. Balkán je miestom, kde sa stretáva katolicizmus s ortodoxiou a s Islamom už stáročia. Tieto náboženské rozdiely pomáhali tvarovať aj moderné národy, ktoré tu vznikli.

Chorváti a Slovinci sú prevažne katolíci, naopak Srbi ortodoxní. Albánci v minulosti prijali Islam, ktorý na polostrov priniesli Osmania. V Bosne žijú chorvátski, srbskí aj moslimskí Bosniaci. „Moslim“ bolo dokonca počas Juhoslávie označenie, ktoré sa pri sčítaní ľudu používalo v kolónke „národnostná príslušnosť“, nie len ako označenie vierovyznania.

Podľa Rastislava Kostilníka z Odboru pre juhovýchodnú Európu a Turecko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR je to zároveň dôvod častej zaangažovanosti zahraničných mocností do záležitostí Balkánskych krajín.

Príkladom z nedávnej minulosti je napríklad Čierna hora. Táto malá krajina je najnovším prírastkom v NATO. Rozhodol tak legitímne zvolený parlament a vláda. Voľby však poznačil pokus o teroristický útok, zavraždenie premiéra a násilné prevzatie moci zo strany proruských, zo Srbska pochádzajúcich radikálov. Čiernohorská vláda z tohto obviňuje priamo Rusko.

Rozhodnutie Čiernej hory vstúpiť do NATO je však pozoruhodným a sebavedomým rozhodnutím, nakoľko podľa Tomáša Strážaya z SFPA tým môže ekonomicky stratiť, pokiaľ sa v dôsledku tohto rozhodnutia zníži množstvo z Ruska prichádzajúcich turistov a investícií.

„Napriek týmto príjmom z turizmu aj otvorenosti k ruskému biznisu však Čierna Hora podporila aj sankcie voči Rusku po anexácii Krymu.“ upozorňuje.

Ďalšou krajinou, ktorá sa nedávno dostala do centra pozornosti, je Macedónsko, kde ústavná kríza vyústila až do násilia voči opozičným poslancom.

V decembri minulého roka vyhrala parlamentné voľby strana VMRO DPMNE dovtedajšieho premiéra Gruevského, no nebola schopná vytvoriť vládu.

Prezident Gjorge Ivanov, ktorý bol za VMRO DPME zvolený, však napriek tomu ignoroval ústavnú procedúru a odmietal poveriť zostavením vlády kohokoľvek iného, než Gruevského. A to napriek tomu, že opozícia vedená stranou SDSM Zorana Zaeva mala v parlamente funkčnú väčšinu.

To dokázali aj voľbou nového predsedu parlamentu – Albánca Telata Xaveriho. Vtedy sa opäť vynorili etnické vášne a daj prívržencov VMRO DPMNE vtrhol do parlamentu a vážne zranil niekoľko poslancov opozície.

„Macedónsko čelí trom základným problémom.“ hovorí  Kostilník „Prvý je problém mena. Druhým sú interetnicné vzťahy, čiže vzťahy medzi Slovanskými Macedóncami a etnickými Albáncami. A tretí vážny problém je strata legitimity politického systému medzi občanmi Macedónska. To je najzávažnejší problém.“ A ten pretrvá napriek tomu, že po zásahu diplomacie EÚ a USA nakoniec prezident povolil a poveril menovaním vlády Zaeva.

Kombinácia etnického napätia a straty viery v nefungujúce inštitúcie je pre Balkán typická, obzvlášť pre krajinu, ktorá počas Juhoslovanských vojen trpela najviac – Bosnu a Hercegovinu.

„Daytonská mierová zmluva, ktorá v podstate definovala Bosnu a Hercegovinu, bola uzavretá v r. 1995.“ hovorí Strážay „aj tak sa stále potýkame s tými istými problémami.“

Problémy vzťahov medzi bosniackymi moslimami, Chorvátmi a Srbmi sa vyostrujú aj pre absolútne nefunkčný systém vládnutia, „ktorý je veľmi fragmentovaný.“

Napätie stúpa

Prečo sa ale staré problémy balkánskych krajín tak vyostrujú práve dnes? Dokonca do takej miery, že sa opäť začína šepkať o vojne?

V Macedónsku ústavná kríza viedla k násilnostiam v parlamente, ktoré sa našťastie nerozšírili aj do ulíc. Tam sa totiž schádzali masy provládnych aj opozičných protestujúcich.

Prípadné prepuknutie násilia v krajine by sa mohlo rozšíriť aj do jej okolia, keďže prakticky žiaden z jeho susedov nie je stopercentne presvedčený o tom, že Macedónsko má právo existovať ako nezávislý štát.

V Bosne a Hercegovine sa neschopnosť čokoľvek s krajinou urobiť taktiež pretavuje do čoraz väčšieho napätia medzi federáciou (chorvátsko-moslinská časť krajiny) a autonómnou republikou Srbskou. To kulminovalo napríklad počas minuloročného referenda, v ktorom si bosniacki Srbi odhlasovali nový štátny sviatok na výročie vzniku jej vojnového predchodcu v roku 1992.

Že išlo o čisto symbolicko-provokačné referendum bez legálnej sily neznamená, že v krajine aj v jej okolí sa nezačalo špekulovať o možnosti obnovenia konfliktu s cieľom pripojiť časti krajiny k jej susedom.

Prezidentská kampaň v susednom Srbsku bola tiež sprevádzaná bičovaním nacionalizmu, najmä voči Kosovu. Srbsko napríklad vypravilo z Belehradu do kosovskej Mitrovice vlak pomaľovaný nápismi „Kosovo je Srbsko“ v mnohých jazykoch a ďalšími provokáciami.

Vlak nakoniec na srbských hraniciach zastavili, no vtedajší premiér Vučić a prezident Nikolić sa predháňali vyhrážkami o použití armády, ak by proti vlaku chceli zasiahnuť Kosovské zložky.

Únava z rozšírenia

Jednoduché vysvetlenie zhoršujúcej sa situácie znie, že prestali fungovať mechanizmy, ktoré situáciu stabilizovali: demokratizácia a európska integrácia.

Keďže demokratizáciu motivovala vidina členstva v EÚ, primárne hľadajme príčinu tu. Je to zároveň faktor, ktorý môžeme ako členská krajina aj priamo ovplyvniť.

„Stabilná vláda na Balkáne je zo strany EÚ posudzovaná veľmi pozitívne“ hovorí Strážay. „to však neznamená, že by sa EÚ vzdávala kondicionality, že by upustila od svojich kritérií.“ dodáva.

Je pravda, že EÚ nijako výrazne nepokračuje v prístupovom procese s krajinami, ktoré majú problém dodržať podmienky demokratickosti a právneho štátu. Pravdou však je aj to, že ani nijako výrazne neprotestuje proti tým, ktorí svoje krajiny postupne smerujú k iliberálnemu nedemokratickému zriadeniu.

„V tejto situácii je zo strany EÚ dôležité zabezpečiť, aby sa viacerí balkánski politici, ktorí sú dnes proeurópski orientovaní, pod vplyvom tlakov nacionalizmu zdola pomaly ale isto nesprávali viac nacionalisticky.“ Hovorí Kostilník.

Problémom je, že mnohí z nich sa už dnes správajú veľmi nacionalisticky a proeurópsku masku si držia iba pre udržanie istej miery popularity medzi liberálnymi proeurópskymi občanmi svojich krajín.

Tak títo lídri ako i špičky EÚ sú si však už dnes vedomé, že reálne členstvo sa pre nich v blízkej budúcnosti neskrýva. A to ovplyvňuje i ich konanie a motiváciu robiť reformy a ďalej demokratizovať. „Dochádza k faktoru únavy z rozšírenia nielen na strane EÚ, ale aj únava z toho nerozšírenia na strane západného Balkánu“ hovorí Strážay.

Krajiny západného Balkánu vnímajú veľmi citlivo signály zo strany EÚ, ktoré naznačujú, že EÚ nie je v stave prijať ďalších členov. „Tieto krajiny postupujú v reformách, a je otázne, dokedy toto spoločenstvo, zatiaľ stále naladené v prospech EÚ, bude mať trpezlivosť, aby EÚ pre nich zostala magnetom.“

Podľa môjho názoru trpezlivosť už minimálne elity západobalkánskych krajín stratili a s tým súvisí i zmena ich smerovania k nedemokratickým režimom, rastúci nacionalizmus a reálna hrozba vojny.

Kto však trpezlivosť a vieru zatiaľ úplne nestratil, je spoločnosť v týchto krajinách, ktorá stále volí aj na základe proeurópskej rétoriky svojich lídrov. Správny impulz úprimného záujmu o prijatie týchto krajín do Únie môže situáciu obrátiť.

Je totiž lákavé tvrdiť, že sa nemôžeme ďalej rozširovať, kým  si „neurobíme poriadok doma“, no voči západnému Balkánu máme istú zodpovednosť a nemôžeme ho odsúvať na druhú koľaj. V tieni blížiaceho sa brexitu a problémov dobudovávania základných projektov EÚ môže byť úspešné rozšírenie navyše aj tým správnym pozitívnym impulzom pre EÚ samotnú.

Krajiny západného Balkánu si totiž, na rozdiel od nás, stále živo pamätajú jav, pre ktorý EÚ pôvodne vznikla a na ktorý v ťažkých časoch netreba zabúdať. EÚ totiž od svojich počiatkov bola projektom, ktorý má zabrániť ďalším vojnám. Preto sa zatiaľ nestráca jej príťažlivosť na Balkáne a preto by sa nemala ani u nás.