Diskusia Café Európa: Médiá a dezinformácie na Slovensku

A ako ju ovplyvňujú rôzne dezinformačné a propagandistické webové stránky? Čo zmenili tri mesiace od brutálnej vraždy slovenského investigatívneho novinára a jeho snúbenice?

Napríklad to, že vo vláde už nesedí najkontroverznejší (podľa iných vraj „najlepší“) minister vnútra od roku 1989. Predsedom novej vlády už nie je Robert Fico.

Či už sa nám zdá, že protesty Za slušné Slovensko dosiahli alebo nedosiahli dosť, slovenská občianska spoločnosť sa jednoznačne zobudila, zmobilizovala a dosiahla viac, než ktorékoľvek protesty v dejinách modernej Slovenskej republiky.

Nič z toho by sa asi nestalo, ak by obeťou útoku nebol novinár. Útok na novinára sme vnímali ako útok na nás všetkých, naše slobody, právo na informácie a pravdu.

Podľa košického novinára, šéfredaktora Korzára Jaroslava Vrábľa, sa zmenilo najmä to, že narástli kredit a autorita novinárov. V spoločnosti, aj medzi politikmi.

Ďalší Košičan, Peter Schutz, mu však kontruje. Nemyslí si, že by politická scéna reálne reflektovala to, čo sa stalo. Tvária sa tak, no je to neúprimné. „Oni sa toho, čo sa stalo, zľakli. A vo zvýšení autority novinárov vidia skôr hrozbu.“

Jeho slová bohužiaľ potvrdzuje správanie sa špičiek stále najsilnejšej vládnej strany, najmä jej predsedu Roberta Fica. Pripomeňme, že ten sa už v roku 2013 po voľbách snažil o reštart svojich vzťahov s médiami a snažil sa vystupovať zmierlivejšie.

Dlho mu to nevydržalo, autor tohto blogu už vtedy napísal, že Fico nedokáže zmeniť svoje správanie. „Čo však robí Fica Ficom, je predovšetkým čierno¬-biele videnie sveta, v ktorom chcú všetci okrem Smeru, opozíciou počnúc a novinármi končiac, Slovensku a Slovákom iba zle.“

Rovnako krátko mu zmena vydržala aj v roku 2018. Opäť „bande novinárov“ odkazuje, že verí, že sa na Slovensku s „fenoménom výmyslov, klamstiev, novinárskych konšpirácií a idiotských politikov raz vysporiadame“. A namiesto odpovedí na otázky hovorí zlé vtipy o mačkách.

Vplyv dezinformácií

Na kvalitu mediálneho prostredia dnes okrem postoja vládnej moci čoraz viac vplývajú aj takzvané „alternatívne médiá“.

Monika Masariková, šéfredaktorka portálu antipropaganda.sk, nesúhlasí ani s tým, aby sme ich takto nazývali. „Nehovorila by som o alternatíve, je to proste konšpiračná scéna. Slovo „alternatíva“ je veľmi zhovievavé voči týmto webom, ktoré často a úmyselne zavádzajú.“

Podľa blogera a bielej vrany Jána Benčíka takisto, napriek tomu, čo o sebe tvrdia, nie sú nielen alternatívni, ale ani protisystémoví. „Tvrdia, že sú proti systému a pritom práve oni vyťahujú tých najhorších systémových kostlivcov zo skrine, ako sú Mečiar alebo Harabin.“

Nie sú teda skutočnou protisystémovou alternatívou, no tento imidž si živia zrejme úspešne, pretože ich vplyv rozhodne rastie.

Potvrdzujú to napríklad výsledky prieskumu Globsec Trends 2018, z ktorých podľa Masarikovej vyplýva, že spomedzi krajín V4 sú Slováci najnáchylnejší veriť konšpiráciám. Napríklad „väčšina Slovákov verí, že Židia ovládajú svet.“

Vrábeľ zas upozorňuje na iný prieskum, podľa ktorého až štvrtina mladých ľudí medzi 18 až 25 rokmi uvádza ako prvý, alebo jeden z dvoch hlavných zdrojov informácií práve „alternatívne médiá“.

Ich vplyvu výrazne prospievajú aj sociálne siete, na ktorých si podľa Benčíkových skúseností z debát so stredoškolákmi mladí ľudia aktívne nevyhľadávajú žiadne informácie. Iba pasívne prijímajú to, čo sa im práve objaví na nástenke.

Ak majú kamarátov, ktorí veria konšpiráciám a zdieľajú ich, tak toto je jediný zdroj informácií o politike a spoločnosti, ktorý konzumujú.

Čo s tým?

Na jednej strane máme oproti Maďarsku, Poľsku a dokonca aj Česku najslobodnejšie a najkvalitnejšie médiá. Na druhej strane, ich rôzne „alternatívy“ majú u nás zjavne najväčší vplyv.

Ako sa to dá vysvetliť? Možno tradičné médiá zlyhávajú, nedokážu zasiahnuť cieľové skupiny ľudí, ktorí večerné správy a tlač ignorujú.

Na druhej strane, našim médiám sa darí vytvárať nové, inovatívne formy žurnalistiky, napríklad v poslednej dobe čoraz populárnejšie podcasty. Taktiež je pre nich omnoho dôležitejší web, než print.

Schutz tvrdí, že „väzba medzi mediálnou realitou a tým, ako to vníma širšia verejnosť, nie je priama. Mnohí majú tendenciu myslieť si pravý opak,“ v podstate práve preto, že to napísal alebo povedal nejaký uznávaný, no „systémový“ novinár.

Masariková vidí hlavný problém úplne inde. Sektor, ktorý v tomto totálne zlyháva, je naše školstvo. „To, že sme naučení preberať informácie bez toho, aby sme si ich overovali.“ Celý systém výučby na Slovensku je postavený na pasívnom prijímaní toho, čo hovorí nejaká autorita.

Najskôr je to učiteľ, potom niekto, koho človek za autoritu považuje. Neposudzuje však kriticky jeho názory a informácie. Tradiční novinári sú pod kontrolou verejnosti a aj súdov, v prípade, že sa dopustia chýb. Dezinformačné weby naopak pracujú s tým, že ich čitatelia ich nekontrolujú a v zákonoch využívajú diery.

Aj tu majú nové úlohy médiá a občianska spoločnosť. Štát, zdá sa, na túto oblasť rezignoval. Alebo mu súčasná situácia vyhovuje. O to viac by sme mali byť aktívni nielen na námestiach, ale aj pri formovaní verejnej debaty, v ktorej každý vie prispieť svojim kúskom. A žiadať od politikov skutočné, pozitívne zmeny vo fungovaní štátu, nielen zmeny figúrok v ministerských kreslách.