Prejsť na hlavný obsah
Zastúpenie na Slovensku
Novinový článok9. októbra 2018Zastúpenie na SlovenskuOdhadovaný čas čítania: 4 min

Diskusia Café Európa: Slováci a fašizmus

Aký je vzťah slovenského národa k fašizmu? Máme s ním svoju pohnutú históriu. Ovplyvňuje nás aj dnes? Aký silný je súčasný neofašizmus?

CE Slováci a fašizmus

Dnes sa nálepkou „fašizmus“ označuje kdečo. Naposledy alternatívny „novinár“ Martin Daňo takto označil mimoparlamentnú stranu Progresívne Slovensko. Dávnejší je spor Richarda Sulíka s Michalom Havranom, ktorý ho označil za „trápnučkého fašistu“. Najčastejšie sa za fašistickú označuje strana Mariána Kotlebu.

Zdá sa, že máme vážny zmätok v pojmoch. Podľa politológa Tomáša Jahelku zmätok vychádza najmä z toho, že neexistuje jednotná definícia. Historicky totiž fašizmus v každej krajine vyzeral trocha inak a neskôr sa ako nálepka pre nepriateľov používal príliš ľahkovážne. Čo to teda vlastne je fašizmus a dajú sa identifikovať spoločné znaky, ktoré ho všeobecne charakterizujú?

Fašizmus je jednak prax, teda druh politického režimu, ale najmä ideológia. Podľa historika Jakuba Drábika je práve táto ideológia kľúčová pre každý fašistický režim.

V jadre fašistickej ideológie je podľa neho obsesívna predstava, že národ upadá a kultúrne, hospodársky aj politicky je pred totálnym kolapsom. Preto je nevyhnutné tento starý demokratický systém zlikvidovať, očistiť národ od nepriateľov a priniesť novú spoločnosť založenú na fašistických hodnotách. Hovorí sa o akomsi mýtickom znovuzrodení národa.

Je teda reakciou na moderné trendy, posuny v spoločnosti, ktoré vníma ako dekadentné. Podľa Jahelku je fašizmus vždy proti niečomu, neprináša pozitívnu ideu.

Pre fašistický režim je dôležité, že je potláča výnimočnosť jednotlivca a individualizmus. Na prvom mieste je národ, prípadne štát. Jednotlivec je druhoradý. Podľa Drábika toto spolu s presvedčením o potrebe očisty národa od nepriateľov nevyhnutne speje ku genocíde.

Kto teda je a kto nie je fašista, kto si túto nálepku zaslúži a kto naopak nie?

Z našej histórie sa nevyhnutne vynára príklad vojnového slovenského štátu. Jahelka tvrdí, že nemá problém označiť ho, rovnako ako Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu a jej vodcu Jozefa Tisa, za fašistov.

V praxi sa slovenský štát totiž správal naozaj fašisticky. V mene národa kopíroval princípy fungovania nacistického Nemecka. Bol natoľko rasistický, že schválil protižidovské zákony ešte tvrdšie, než boli tie Hitlerove. A nakoniec vyviezol viac než 70 tisíc svojich občanov do táborov smrti.

Drábik však vidí v ideológii slovenského štátu a HSĽS viacero sporných bodov, ktoré ho vedú k záveru, že skutočne fašistickým nebol. V prvom rade, HSĽS na rozdiel od „skutočných fašistov“ ako bol Mussolini a Hitler, nebola revolučnou stranou.

Počas celého svojho pôsobenia v medzivojnovom Československu požadovala autonómiu, no nechcela kompletne zbúrať starý systém a vystavať na ňom nový, čistý, fašistický svet. Že sa stala štátostranou v samostatnej republike spôsobila medzinárodná situácia, sama o to veľmi nebojovala.

Kto je fašista?

Paradoxne, keď sa bavíme o dnešku, Drábik nepochybuje o tom, že Kotleba-ĽSNS je skutočne fašistickou stranou, ktorá spĺňa aj tie predpoklady, ktoré Tisovi a spol. chýbali.

Vidí u kotlebovcov nebezpečný historický revizionizmus aj revolučné naladenie. Presvedčenie, že táto spoločnosť a režim sú dekadentné a skorumpované, a že vyriešiť sa to dá iba radikálnou zmenou.

Kotlebovu predošlú stranu ústavný súd zakázal, pretože takéto idey hlásali priamo v programovom vyhlásení. Požadovali zmenu demokracie na stavovský systém, akýsi mix stredovekého feudalizmu a korporativizmu. Nový štátny a svetový poriadok.

Drábik ani Jahelka neveria, že toto sa pri ĽSNS zmenilo, aj keď v novej strane postupujú obozretnejšie. Sú však rovnako nebezpeční. Vnútorného nepriateľa, na ktorom by eventuálne svoju genocídnu prax mohli realizovať, si už našli. Židov im nahradili Rómovia. A koľkí Slováci by sa v prípade pogromov postavili na odpor?

Drábik si ale nemyslí, že v dnešnej Európe by to bolo možné. Je presvedčený, že dnešní fašisti majú iba veľmi obmedzenú voličskú základňu, ktorá nemá potenciál dostatočne narásť.

Obavy však môžeme mať z toho, že sa stávajú čoraz prijateľnejšími aj pre zvyšok politikov. V súčasnom parlamente bežne hlasujú spolu s koalíciou. Nezabúdajme, že ani Hitler vlastne vo voľbách nikdy nezískal nadpolovičnú väčšinu, no moc nakoniec uchvátil i tak.

Podrobnosti

Dátum uverejnenia
9. októbra 2018
Autor/autorka
Zastúpenie na Slovensku