Diskusia Café Európa: Zo školskej lavice k extrémnej pravici?

Kde zlyháva slovenské školstvo? Prečo ľudia zo školskej lavice často smerujú  k extrémnej pravici?

Šokujúce výsledky minuloročných parlamentných volieb  mali jeden pozitívny dôsledok. Po rokoch sa vážne diskutuje o problémoch slovenského školstva. Ukázalo sa totiž, že extrémistické a neofašistické strany ako je Kotlebova ĽSNS majú medzi mladými ľuďmi mimoriadne vysokú podporu. Čím mladší, tým vyššiu, ako sa zdá. Keby totiž volili iba stredoškoláci, víťazmi volieb by boli neonacisti okolo Mariána Kotlebu a šíriteľ hoaxov Boris Kollár.

Posledný prieskum zameraný na stredoškolskú mládež dal nahliadnuť do príčin tejto radikalizácie mladých ľudí. Ukázal, že takmer polovica z nich verí rôznym konšpiračným interpretáciám sveta, podľa ktorých ho riadia  tajné spolky a zákulisné záujmové skupiny.

Zároveň poukázal na katastrofálne medzery v znalostiach. Približne tretina nevie, kto bol prezidentom slovenského vojnového štátu, či z akého dôvodu oslavujeme Slovenské národné povstanie. Iba o málo viac než jedna štvrtina vedela odpovedať, že štátna moc v našej krajine pochádza od občanov, čo je základným kameňom demokracie.

Aké informácie sa ku deťom dostanú

Ministerstvo školstva a minister Plavčan ešte v minulom roku na tento stav reagovali vyhlásením, že zvýšia množstvo vyučovacích hodín dejepisu, prípadne podporia exkurzie do Osvienčimu. Takéto riešenia sú však prinajlepšom polovičaté.

Učiteľ Juraj Čokyna, ktorý v rámci programu Teach for Slovakia učí v Šarišských Bohdanovciach, upozorňuje, že nápad bol navyše úplne nedomyslený. „Pretože o slovenskom štáte sa učia deviataci a toto sa navrhovalo pre ôsmakov.“

Podľa poslankyne NR SR Zuzany Zimenovej má väčší vplyv na utváranie postojov žiaka„subkultúra rovesníkov, ktorých v škole stretáva.“

Navyše dnes nedokážeme zaručiť, aké informácie sa ku žiakom dostanú vďaka  hodinám navyše. Obzvlášť, ak učebnice dejepisu ospravedlňujú konanie slovenského štátu a jeho prezidenta Tisa.

Prípadne učebnice sociológie hovoria, že „jednou z noriem správania časti Rómov žijúcich na Slovensku je, že okradnúť alebo oklamať ne-Róma nie je zakázané, naopak, je to dovolené. Dokonca tým dotyčný získa úctu medzi ostatnými Rómami.“ Viktor Teru z Roma Education Fund upozorňuje, že ide  o jeden z príkladov toho, ako sa o Rómoch v slovenských školách učí iba v pejoratívnom význame.

Pokiaľ máme takéto učebnice, môžeme byť optimistickí v predpokladoch o tom, akí ľudia na školáchučia? Koľko je medzi učiteľmi takých, ktorí taktiež s extrémistami a pochybnými historickými výkladmi našej histórie sympatizujú? Koniec koncov i sám Kotleba alebo jeho poslanec Mizík boli učitelia.

Zuzana Zimenová hovorí, že návrh Ministerstva školstva Učiace sa Slovensko, ktorý by mal byť východiskovým bodom pre budúcu reformu školstva rieši aj problém kvality učiteľov.

Prvým možným opatrením je prísnejší výber učiteľov . Uchádzači o štúdium na pedagogických fakultách by nemali mať len vedomostné výsledky, ale prejsť aj cez psychologické a osobnostné testy. Zimenováje však skeptická. „Neviem si dosť dobre predstaviť takýto výber v slovenských podmienkach. Ono to skĺzne ku známkam, ktoré sme mali na maturite.“

Druhá je ťažšia cesta: škola ako učiaca sa organizácia. Nie škola ako autokratický systém s hierarchiou zhora nadol. Ale škola, ktorá si neustále kladie vlastné ciele, zdokonaľuje sa. Nesústredí sa iba na zvládnutie inšpekcie raz za štyri roky, ale robí si vlastné sebahodnotenie v spolupráci s rodičmi aj samotnými žiakmi.

„V takejto skutočne demokratickej inštitúcii je veľmi ťažké, aby tam zotrval učiteľ, ktorý vedie deti k extrémizmu, konšpiračným teóriám, alebo sektám.“ Pretože by sa to veľmi rýchlo ukázalo. V súčasnom nastavení si každý triedny učiteľ pozná svoj kolektív a ďalší už riešia len svoje predmety.

Radikalizácia racionálna vs. empatická

Problém s radikalizáciou mladých ale netkvie iba v tom, či im dostatočne efektívne odovzdávame informácie, alebo aké informácie im odovzdávame. V dnešnej dobe je informácií a ich zdrojov toľko, že ich podávanie  stráca svoj význam. Škola musí mladých ľudí a spoločnosť naučiť zručnostiam, ktoré im tieto informácie pomôžu posudzovať a filtrovať.

Žijeme v postfaktuálnej dobe a túto situáciu musíme podľa Čokynu riešiť na viacerých úrovniach. Jednou sú javy na povrchu, akým je samotný nárast podpory ĽSNS medzi mladými a súčasná hrozba propagandy. Zvykneme sa zameriavať iba na ne, no podstatnejšie sú hlbšie príčiny.

Jednou z najpodstatnejších je globalizácia informácií. „Nikdy sme nežili v tak rýchlej informačnej dobe. Nie sme na to pripravení, nie sme na to naučení a nevieme sa s tým vyrovnať, pretože to trvá istý čas. Nie sme schopní pracovať s informáciami. Nielen deti, ani my dospelí toho nie sme schopní.“

Nie sme zatiaľ schopní pracovať s informáciami, učiť študentov  pracovať s informáciami a ako ich spracovať v debate. Naučiť ich pochopiť, čo je to argument, ako sa majú navzájom počúvať a ako argumenty a informácie vyhodnocovať. „Kotleba je už len toho výsledok.“

Podľa Zuzany Zimenovej však toto je príkladom racionálnej snahy o vysvetlenie rastu extrémizmu. Čo však ukázal  vyššie spomínaný prieskum je, že medzi vedomosťami a postojmi silná korelácia nie je. Radikalizácia podľa nej často nepramení  z racionálneho rozhodnutia založeného na poznaní faktov (či presvedčení o „alternatívnych“, teda falošných faktoch).

Korene extrémizmu podľa nemeckého psychológa Haralda Weilnböcka, ktorý v júni 2016 vystúpil v Bratislave, nie sú v obsahu vzdelávania. Mladí, ktorí sa prikláňajú k extrémistom, to nerobia preto, že chcú návratobdobia koncentračných táborov a iných vecí, o ktorých sa učia na dejepise.

Hlavnými faktormi sú nuda  a pocit, že ich nik nepočúva,  že ich ľudia nevnímajú a neberú vážne. Extrémisti sú tí, ktorí im tento pocit dokážu ponúknuť, ak ho nenájdu v škole, kolektíve, ani rodine.

Musíme sa teda zamyslieť nad tým, ako  pocit toho, že niekam patria, mladým ľuďom môžeme  ponúknuť v komunite, škole i v rodine.

Škola ako spoločnosť v malom

„Škola by mala byť centrom komunity,“ hovorí Juraj Čokyna. Dôležité pri tom je, aby bola centrom celej komunity. Nie iba bielych zdravých detí bez žiadneho náznaku akéhokoľvek zdravotného či iného postihnutia.

„Škola je ako spoločnosť v malom,“ dodáva. Podstatou školy je predsa učiť deti to, čo budú potrebovať v dospelosti. A v dospelosti budú potrebovať žiť v komunite a v spoločnosti, ktorá bude tvorená rôznymi ľuďmi.

Pokiaľ by sa v triede stretli deti s rôznym pozadím,  rôznymi schopnosťami, rôznymi príbehmi, „ale sú tam spolu a zistia, že vedia spolu vychádzať,“ tak budú spolu vedieť omnoho lepšie vychádzať a fungovať, aj keď budú dospelí.

Netýka sa to iba vzťahu bielej majority s rómskou menšinou. Podľa Čokynu by bola napríklad aj menšia pravdepodobnosť, že niekto bude protestovať proti vybudovaniu rampy pre vozíčkara, ktorý býva v jeho vchode.

Mnohé z problémov  v spoločnosti totiž majú jedno spoločné. Nedostatok empatie. „Prečo takto ľudia rozmýšľajú? Lebo sa do toho nevedia vžiť. Ak by si to ale zažili, byť s ľuďmi inými ako som ja, viedlo by to k vyššej tolerancii.“

Negatívne črty našej spoločnosti môžeme vidieť v každodennom fungovaní nášho školstva. Tým sa prolémy konzervujú a medzigeneračne replikujú. Preto sa v mnohých veciach ako spoločnosť nikam nehýbeme.

Pozitívnou správou je, že názov receptu, ako to napraviť, poznáme. Volá sa inkluzívne školstvo a ide v ňom práve o to, aby deti neboli na základe rasy či zdravotných komplikácií segregované do rôznych špeciálnych škôl, ale učili sa spolu – vedomostiam i vzájomnému rešpektu a komunikácii.

Hlavným problémom je podľa Zimenovej, že náš štát sa už roky tvári, že inkluzívne školstvo máme. „Ministerstvo školstva deklaruje už minimálne tri roky, že my máme inkluzívne školy a že spejeme k inklúzii.“ Tvárime sa, že to robíme, pretože nás k tomu zaväzujú medzinárodné dohovory. Napríklad Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím.

Podstatou celej diskusie a snahy o reformu podľa nej je „vytvorenie tlaku na vládu a na Ministerstvá školstva a financií, aby už preboha spravili učiteľom tie podmienky. Nie, že sa formálne tvárime, že inklúziu máme a podmienky sú takáto katastrofa.“

Čokyna dodáva, že implementácii princípov inkluzívneho školstva sa bránia i samotní učitelia. Majú na to však dôvod. Pri pohľade na to, ako sa v našom štáte zvyknú zavádzať rôzne reformy, sú pochopiteľné obavy, či bude takáto podstatná zmena dotiahnutá do detailov. „Nestačí, že si povieme ‘áno, budeme mať inkluzívne školy’. Na to je naviazaných niekoľko ďalších krokov, z ktorých stačí ak jeden nespravíme a celé sa to zrúti ako domček z karát.“

Jedným z najpodstatnejších a najčastejšie opomínaných detailov bývajú peniaze. Pri inkluzívnom školstve ide o stámilióny eur iba v nákladoch na personál. Preto sa takejto reforme učitelia bránia. „Lebo sa boja, že v konečnom dôsledku to zostane len na nich. Že naozaj tam budú mať decká s rôznym pozadím s rôznymi postihnutiami a jeden učiteľ sa bude musieť postarať o všetkých.“

Inkluzívnu triedu nemá jeden človek šancu pokryť a podľa Zimenovej sú takéto obavy namieste  v štáte, kde potrebný personál – psychológov, asistentov učiteľov a asistentov pre žiakov, ktorí ich potrebujú, či komunitných pracovníkov – nie je dnes vždy zabezpečený ani len na špeciálnych školách, ktoré sú určené iba takýmto deťom.

Začať od seba

Škola, akokoľvek dôležitá, nevyrieši a z princípu by ani nemala riešiť celý problém výchovy za nás. Väčšia časť zodpovednosti za výchovu ostáva a musí ostať na rodičoch. Ak majú rodičia extrémistické názory, pravdepodobnosť, že ich bude mať aj ich dieťa, sa rapídne zvyšuje.

Rodičia však môžu k výchove budúceho extrémistu často napomôcť aj bez toho, aby sami takéto názory zastávali. Pokiaľ  mladý človek zažíva nudu a  a nezáujem okolia, nemusí si náhradu hľadať medzi extrémistami, pokiaľ tieto veci nájde v rodine.

Extrémistické postoje sú taktiež nezlučiteľné s hodnotami ako je rešpekt, úcta k iným, otvorenosť a dialóg.  Takéto hodnoty pritom pramenia primárne z výchovy v rodine.

„Pozitívne rodičovstvo,  teda „vychovávať deti k rešpektu a s rešpektom. Nenásilne, ale zároveň s nejakými hranicami. Viesť ich k aktívnemu dialógu,“ by podľa Zuzany Zimenovej malo byť zo strany štátu deklarované ako hodnota.

V súčasnosti je tento prístup súčasťou tvoriaceho sa akčného plánu práce s deťmi.. Napriek tomu, že v Európskych krajinách ide o dlho známy koncept, „my sme o ňom ešte ani nechyrovali. Pokiaľ nebudeme pracovať s celými rodinami, tak ťažko tie deti z toho prostredia potom vytrhneme a v tých školách to už iba ťažko zachránime.“