Európa sa potrebuje brániť

Európska únia má pred sebou ďalšiu veľkú výzvu. Prevziať väčšiu zodpovednosť za bezpečnejší život na našom kontinente i za jeho hranicami. Minulotýždňové schválenie bezpečnostnej ako aj obrannej stratégie na Slovensku je dobrým krokom.  Komentár Dušana Chreneka

Európa ešte nikdy nebola tak bezpečná. Takouto vetou začínala Európska bezpečnostná stratégia, ktorú v roku 2003 prijala Rada Európskej únie. Optimizmu, ktorý bolo zo stratégie cítiť, sa veľmi čudovať nedalo. Studená vojna sa definitívne skončila, uzmieriť sa postupne podarilo krvavé konflikty na Balkáne, spojenecké vojská pomerne úspešne zasiahli v Afganistane a Spojené štáty stáli neohrozene na čele najväčšej vojenskej aliancie v histórii NATO.

Zrejme aj tento pocit relatívnej bezpečnosti spôsobil zdanie, že mier a bezpečnosť Európy sú vyhraté na desťročia a obranná a bezpečnostná politika tak medzi hlavné priority EÚ patriť nemusia.   

Nové očakávania

Dnes, po štrnástich rokoch, je situácia výrazne iná. U našich susedov na Ukrajine už štvrtý rok planie vojenský konflikt, Rusko anektovalo Krym, vojna v Sýrii vyhnala zo svojich domovov milióny utečencov, európske metropoly sa musia vyrovnávať s barbarskými teroristickými útokmi a severokórejská diktatúra provokuje svet jadrovými testami stále agresívnejšie.

Nová americká administratíva dala zároveň jasne najavo, že sa jej nepáči porušovanie finančných záväzkov a pomalé tempo modernizácie zo strany viacerých európskych spojencov v NATO a oslabené je aj odhodlanie riešiť problémy iných.

Zmenu situácie si čoraz väčšmi uvedomujú aj bežní Európania, ktorí od EÚ očakávajú výraznejšiu spoluprácu v oblasti obrany a bezpečnosti. Teraz je dôležité, aby sme očakávania ľudí nesklamali a dosiahli čo najrýchlejšie podstatný pokrok.

Žiaľ pri spolupráci a koordinácii v tejto oblasti sa nám dosiaľ veľa dosiahnuť nepodarilo. Stačí sa pozrieť na to, aké nekompatibilné sú armády jednotlivých členských štátov a ako zbytočne draho nás vychádzajú. Ozbrojené sily európskych krajín sú vybavené 178 rôznymi zbraňovými systémami. Len pri bojových tankoch používame až 17 rôznych druhov, kým Spojené štáty si vystačia s jediným modelom.

Nedostatočná spolupráca medzi členskými štátmi v oblasti obrany a bezpečnosti nás ročne oberá o desiatky miliárd eur. Len združovaním obstarávania by sa podľa odhadov uvoľnilo na zmysluplnejšie investície až 30 percent výdavkov na obranu.

Mäkká sila nestačí

Samozrejme, aj keby sa nám tieto úspory podarilo dosiahnuť, neznamená to, že väčšia bezpečnosť Európy nás už nebude stáť nič. Bude to lacnejšie, ale zadarmo to nebude. Musíme preto povzbudzovať verejné diskusie o európskej obrane a neúnavne vysvetľovať, prečo je nevyhnutné náš doterajší vlažný prístup zmeniť. Mali by sme otvorene hovoriť o tom, že ani posilnená európska spolupráca nás nezbaví povinnosti zodpovedne budovať vlastné obranné kapacity, investovať do nich a starať sa o ne. A to sa týka všetkých krajín Únie. Aj keď niektorých menej, a iných oveľa viac.

Európa sa doteraz sústredila najmä na „mäkkú silu“ diplomacie, rozvojovej pomoci a menej náročných vojenských a civilných operácií. Vývoj vo svete i situácia v NATO nám však jasne ukazujú, že spoliehať sa iba na NATO a Spojené štáty nemusí byť zodpovedné a o vlastnú bezpečnosť sa musíme aktívnejšie pričiniť aj sami. 

Cieľ už existuje. Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker navrhol vybudovať plnohodnotnú európsku obrannú úniu už do roku 2025. To, či sa nám to podarí, je dnes najmä v rukách politických reprezentácií jednotlivých členských štátov. Každá z nich si musí zvážiť, akú cenu sú ich voliči ochotní zaplatiť za ďalšie váhanie. Dnes ide o to, či budeme ochotní našej obrane a bezpečnosti venovať sa - a venovať - o toľko viac, o koľko narástli naše obavy z reálnych nebezpečenstiev, ktoré bezprostredne ohrozujú bezpečný život občanov Európskej únie.

Dušan Chrenek, vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku

Komentár bol zverejnený v denníku Sme 12. októbra 2017.