MÝTUS: Ukrajina patrí k privilegovanej sfére vplyvu Ruska

Každý deň počúvame nové a nové lži o Ukrajine a súčasnom napätí na rusko-ukrajinskej hranici. Rusko už od protiprávnej anexie Krymského polostrova v roku 2014 až po pretrvávajúcu vojenskú agresiu voči Ukrajine vedie nepretržitú, koordinovanú a štátom kontrolovanú dezinformačnú kampaň zameranú na ruské obyvateľstvo, susedné štáty, Európsku úniu a ďalšie krajiny, pričom sa snaží najmä o ovplyvňovanie verejnej mienky. Ruské orgány, ktoré sú podporované štátom kontrolovanými médiami a širším „ekosystémom“ prokremeľských médií, vynakladajú značné úsilie na očiernenie Ukrajiny a vykresľujú ju ako hrozbu pre globálnu bezpečnosť. Napádajú medzinárodné spoločenstvo za to, že podporuje ukrajinskú zvrchovanosť, územnú celistvosť a nezávislosť v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc. Ruská kampaň sa zároveň priamo zameriava na úlohu Európskej únie a ďalších aktérov, najmä NATO, ktorých úmyselne líči ako údajné agresívne hrozby proti „oprávneným bezpečnostným obavám“ Ruska. Nedávne posilňovanie ruských vojenských síl, ktoré sa začalo na jar 2021 na ukrajinských hraniciach a na protiprávne anektovanom Krymskom polostrove, tento príval dezinformácií len zintenzívnilo.

V tomto prehľade sa pozrieme na najrozšírenejšie a najnebezpečnejšie mýty, ba často až úplné lži, súvisiace s rusko-ukrajinským konfliktom.

Mýtus číslo 1: „Súčasné napätie je výsledkom pretrvávajúceho agresívneho správania Ukrajiny a jej spojencov na Západe. Rusko nerobí nič iné, iba bráni svoje legitímne záujmy a za tento konflikt nie je zodpovedné.“

Je to lož.

Faktom je, že Rusko naďalej porušuje medzinárodné právo, ako aj iné dohody, ku ktorým sa zaviazalo. Nezákonnou anexiou Krymského polostrova a ozbrojenou agresiou voči Ukrajine porušilo Rusko, ktoré je jedným zo stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, najmenej 12 medzinárodných a bilaterálnych zmlúv. Patrí medzi ne Charta OSN, Helsinský záverečný akt a Parížska charta, ktorými sa zaručuje zvrchovaná rovnosť a územná celistvosť štátov, nedotknuteľnosť hraníc, zdržanie sa hrozby silou alebo použitia sily a sloboda štátov zvoliť si alebo zmeniť vlastné bezpečnostné opatrenia.
Inými slovami, konanie Ruska, ktorým sa narúša a ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a to najmä v Donbase, je nezákonné. Naďalej ohrozuje kľúčovú podstatu európskeho bezpečnostného poriadku, ako aj medzinárodný poriadok založený na pravidlách.
Čo sa týka obetí, Ukrajina utrpela v prebiehajúcom konflikte s Ruskom vážne straty. Následkom ruskej agresie prišlo o život okolo 14 000 Ukrajincov a oveľa viac ich utrpelo zranenia. Okrem toho bolo v dôsledku konfliktu vysídlených viac ako 1,5 milióna obyvateľov (ide o tzv. vnútorne vysídlené osoby) z Krymského polostrova a východnej Ukrajiny.

Mýtus číslo 2: „Tento konflikt vyvolala situácia na Ukrajine. Existujú dôkazy o brutalite Ukrajiny voči jej rusky hovoriacemu obyvateľstvu na východe krajiny. Rusko musí zasiahnuť, a to v neposlednom rade preto, že na Ukrajine a v Rusku žije „jeden národ“. Ukrajina jednoducho patrí do ,privilegovanej sféry vplyvuʻ Ruska.“

Je to lož.

Tvrdenia, že Ukrajina napáda svoje vlastné územie a prenasleduje vlastných občanov, sú absurdné. S cieľom zvýšiť domácu podporu ruskej vojenskej agresie sa ruské štátom kontrolované médiá neúnavne usilujú očierniť Ukrajinu, pričom ju obviňujú z údajnej genocídy v jej východnej časti, uvádzajú ničím nepodložené paralely s nacizmom a druhou svetovou vojnou a vymýšľajú príbehy, ktoré majú v publiku vyvolať negatívne emócie.

Takýchto vykonštruovaných historiek je nemálo. Najlepšie ich ilustruje známy príklad správy odvysielanej v ruskej televízii, v ktorej sú ukrajinské sily obviňované z ukrižovania malého chlapca na východe Ukrajiny na začiatku konfliktu. Overovatelia faktov však rýchlo preukázali, že príbeh bol úplne vymyslený. No podobné príbehy vznikajú aj naďalej.

V skutočnosti neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by rusky hovoriaci obyvatelia alebo príslušníci ruského etnika žijúci na východe Ukrajiny čelili prenasledovaniu, a už vôbec nie genocíde, zo strany ukrajinských orgánov. Táto skutočnosť bola potvrdená v správach uverejnených Radou Európy, vysokým komisár OSN pre ľudské práva a Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).

Časté tvrdenie, že na Ukrajine a v Rusku žije „jeden národ“, je jedným z najstarších a najhlbšie zakorenených mýtov používaných proti Ukrajine. Tento argument neobstojí ani z dlhodobého historického hľadiska. Hoci obe krajiny majú spoločné korene v Kyjevskej Rusi, ktorá existovala od 9. storočia do polovice 13. storočia, je jednoducho nepravda, že Ukrajinci a Rusi tvoria aj po 800 rokoch jeden národ. Napriek dlhým obdobiam cudzej nadvlády má Ukrajina silnú národnú kultúru a identitu a je zvrchovanou krajinou.

Pojem „všeruský národ“ bez politických hraníc je ideologický konštrukt, ktorý sa datuje do obdobia cárskeho Ruska a používa sa ako nástroj na oslabenie ukrajinskej zvrchovanosti a národnej identity. Tento mýtus od roku 2014 ruská vláda opäť razantne podporuje v snahe racionálne odôvodniť a opodstatniť svoju vojenskú agresiu voči Ukrajine.

Pojem „sféry vplyvu“ nemá v 21. storočí miesto. Tak ako všetky zvrchované štáty, aj Ukrajina si môže slobodne určiť svoje smerovanie, zahraničnú a bezpečnostnú politiku či spojenectvá a svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a vojenských alianciách.

Na podporu myšlienky, že Ukrajina patrí do „sféry vplyvu“ Ruska, ruské orgány a štátom kontrolované médiá často tvrdia, že Ukrajina nie je „skutočný“ štát. Štátom podporovaná ruská propaganda sa snaží skresliť históriu s cieľom legitimizovať myšlienku, že Ukrajina patrí do prirodzenej sféry záujmov Ruska

Mýtus číslo 3: „Ukrajina by sa mala za každých okolností obrátiť na Rusko, pretože EÚ a Západ sa o ňu ako o krajinu nezaujímajú a udržiavajú si od nej odstup.“

Je to lož.

Ukrajina je strategickým partnerom EÚ. V skutočnosti sa stala jedným z jej najbližších partnerov. Toto partnerstvo sa v posledných rokoch konsolidovalo európsko-ukrajinskou dohodou o pridružení a prehĺbenou a komplexnou zónou voľného obchodu. EÚ je dnes najväčším obchodným partnerom Ukrajiny a podieľa sa na viac ako 40 % jej obchodu. EÚ podporuje širokú škálu programov na Ukrajine v rámci svojho Východného partnerstva a takisto podporuje Ukrajinu pri realizácii jej reformného programu. Od roku 2014 poskytla EÚ Ukrajine úvery a granty vo výške 17 miliárd eur.

EÚ od roku 2014 dôrazne podporuje zvrchovanosť, územnú celistvosť a nezávislosť Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc a zaviedla reštriktívne opatrenia voči Rusku za jeho úmyselnú destabilizáciu Ukrajiny vrátane Krymského polostrova. EÚ zároveň podporuje Ukrajinu pri posilňovaní jej odolnosti voči dezinformáciám a kybernetickým útokom.

Mýtus číslo 4: „Súčasnú krízu má na svedomí NATO a Západ. Ak by dodržali svoj sľub nerozširovať alianciu, Rusko by sa necítilo v ohrození.“

Je to lož.

Takýto prísľub NATO nikdy nedalo a ani ho nikdy nevyžadovalo. Ruské štátom kontrolované médiá často tvrdia, že sovietskemu lídrovi Michailovi Gorbačovovi bolo „ústne“ prisľúbené, že NATO sa nerozšíri nad rámec zjednoteného Nemecka. V skutočnosti samotný Gorbačov v jednom rozhovore z roku 2014 toto tvrdenie poprel, pričom uviedol, že „o rozšírení NATO sa vôbec nediskutovalo a táto téma sa v tých rokoch ani nespomínala. Hovorím o tom s plnou zodpovednosťou. Ani jedna východoeurópska krajina túto otázku nenastolila, a to ani po rozpade Varšavskej zmluvy v roku 1991.“

Tieto tzv. ústne dohody sú fikcia. Členovia NATO nikdy neprijali žiadne politické ani právne záväzky nerozširovať alianciu za hranice zjednoteného Nemecka.

Tvrdenie, že NATO prisľúbilo, že sa nebude rozširovať, v zásade odporuje charakteru tejto aliancie. NATO sa ako obranná aliancia „nerozširuje“ v imperialistickom zmysle slova. O členstve v NATO rozhodujú jednotliví uchádzači a súčasných 30 členských štátov. Každý suverénny štát si môže zvoliť svoje smerovanie, pričom susediace štáty, teda v tomto prípade Rusko, nemajú právo do ich rozhodovania zasahovať.

Mýtus číslo 5: „Vzhľadom na agresívnu expanziu NATO je dnes Rusko ,obklopené nepriateľmiʻ a musí sa brániť.“

Je to lož.

Žiadna krajina ani aliancia neplánuje zaútočiť na Rusko. Nikto ho neohrozuje. EÚ a Ukrajina sú v skutočnosti neochvejnými zástancami zavedeného európskeho bezpečnostného poriadku. Netreba zabúdať, že Rusko je z geografického hľadiska najväčšia krajina na svete, v ktorej žije viac ako 140 miliónov obyvateľov. Okrem toho má v celosvetovom meradle jedny z najväčších ozbrojených síl s najvyšším počtom jadrových zbraní. Je absurdné vykresľovať ho ako krajinu, ktorá je vystavená akútnej hrozbe. Pokiaľ ide o geografické súvislosti, Rusko má s NATO spoločnú menej ako jednu šestnástinu svojich pozemných hraníc. Zo 14 krajín, ktoré hraničia s Ruskom, je len päť členmi NATO.

Zároveň neexistuje žiadny argument, z ktorého by vyplývalo, že jediným riešením je vojenská sila. Existuje niekoľko medzinárodných organizácií, bilaterálnych dohôd a formátov, v rámci ktorých sa Rusko môže zapojiť do spoločného a mierového dialógu – napríklad v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a v režimoch kontroly zbraní. Udržiavanie otvorených komunikačných kanálov s Ruskom je neoddeliteľnou súčasťou politiky EÚ voči Rusku, ktorá vychádza z piatich hlavných zásad. Existuje dostatok zavedených formátov komunikácie. Ukrajina má však ako zvrchovaná krajina právo zvoliť si svoje politiky a spojenectvá. Myšlienka, že Rusko by malo mať právo veta nad zvrchovanými rozhodnutiami Ukrajiny, nemá racionálny základ. V tejto súvislosti ani EÚ, ani NATO netvrdia, že majú právo veta pri rozhodovaní, ktoré štáty môžu byť členmi Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti, pretože EÚ a NATO jej členmi nie sú.

Mýtus číslo 6: „Tak či onak, Rusko nie je zodpovedné za súčasné napätie na Ukrajine. Ukrajina úmyselne porušila dohody z Minska a Západ ďalej vyzbrojuje Ukrajinu. Rusko musí rýchlo reagovať obranou svojich hraníc. Provokácia pochádza zo Západu.“

Je to lož.

Rusko v skutočnosti zhromaždilo 140 000 vojakov a vojenské vybavenie na hraniciach Ukrajiny vrátane protiprávne anektovaného Krymského polostrova.

Rusko je zmluvnou stranou dohôd z Minska, ktoré sú najnovšími formálnymi dokumentmi, v ktorých Rusko potvrdilo zvrchovanosť a územnú celistvosť Ukrajiny. Rusko sa však o uplatňovanie týchto dohôd samo neusiluje. Ruská strana a jej splnomocnenci nezaistili prímerie, nestiahli všetky ťažké zbrane, neuskutočnili vzájomnú výmenu všetkých politických väzňov a ani nezabezpečili dodávky humanitárnej pomoci na základe medzinárodného mechanizmu. Naopak, Rusko posilňuje nezákonné ozbrojené formácie na východe Ukrajiny. Rusko zároveň neumožňuje neobmedzený prístup pozorovateľov osobitnej monitorovacej misie OBSE, a to ani na ukrajinsko-ruskú hranicu, kde z dôvodu ruského veta v lete 2021 došlo k prerušeniu (veľmi obmedzenej) monitorovacej misie.

Bez úplného zabezpečenia prímeria, stiahnutia ťažkých zbraní, ako aj povolenia na úplný prístup monitorovacej misie OBSE na všetky územia je ťažké diskutovať o realizovaní politických záväzkov druhej dohody z Minska. Ukrajina však implementovala toľko ustanovení z dohôd z Minska, koľko len reálne mohla, hoci nemala kontrolu nad celým svojím územím. Zaoberala sa však všetkými nastolenými bodmi. Prijala právne predpisy o osobitnom postavení a amnestii (2014), ktoré rozšírila o nové ustanovenia. Pripravila aj návrh právneho predpisu o komunálnych voľbách (2014). Ukrajina prijala ústavné zmeny s cieľom poskytnúť väčšiu autonómiu územiam, ktoré sú v súčasnosti mimo jej kontroly (2015).

Mýtus číslo 7: „EÚ je aj tak slabá a bezvýznamná. Prečo by sme s ňou vôbec mali diskutovať?“

Je to lož.

Ruský politický establišment sa intenzívne usiluje presvedčiť svet, že EÚ je slabá a nemá záujem o presadzovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Ruskí úradníci a štátne médiá bežne vykresľujú EÚ ako bezvýznamnú a neschopnú zvládať krízy, či už ide o rusko-ukrajinský konflikt alebo o akúkoľvek inú medzinárodnú otázku. V januári 2022 minister zahraničných vecí Sergej Lavrov zašiel až tak ďaleko, že EÚ označil za „nemohúcnu“.

Skutočnosť, že v Európe vládne od konca druhej svetovej vojny mier, je dostatočným dôkazom na vyvrátenie tohto tvrdenia. EÚ v spolupráci s OSN, NATO, OBSE, Radou Európy, členmi G7 a ďalšími medzinárodnými partnermi hmatateľne prispela k mieru a bezpečnosti v širšom európskom regióne a mimo neho, a to aj na Ukrajine.

EÚ je zároveň najväčšou integrovanou hospodárskou zónou na svete a najväčším obchodným partnerom Ukrajiny. Ambiciózna dohoda o pridružení medzi EÚ a Ukrajinou ich zbližuje tým, že podporuje reformy na Ukrajine, otvára jednotný trh EÚ a harmonizuje zákony, normy a nariadenia v rôznych odvetviach.

Zdroj textu: EU vs Disinformation